Štúdio 24: Operácia Dunaj pochovala nádej ľudí

BRATISLAVA / Prebudenie do augustového rána v roku 1968 prinieslo obyvateľom Československa šok. Sloboda cestovať, zrušenie cenzúry či náznaky demokratizačného procesu pod vedením Alexandra Dubčeka sa zo dňa na deň rozplynuli pod pásmi tankov. O tom, prečo boli reformy Pražskej jari pre Sovietsky zväz neprijateľné a čo znamenalo 23 rokov okupácie, rozprával v Štúdiu JOJ 24 historik Peter Jašek z Ústavu pamäti národa (ÚPN).

Boli reformy a „socializmus s ľudskou tvárou“ reálne udržateľné?

Podľa historika Petra Jašeka sa s odstupom času ukázalo, že nádeje vkladané do Alexandra Dubčeka neboli vo vtedajšom geopolitickom kontexte sovietskeho bloku udržateľné.

„V Československu sa udialo príliš veľa reforiem v príliš krátkom čase. Na druhej strane to vyvolalo obrovskú spontánnosť a podporu, kedy sa ľudia po dvadsiatich roch fungovania komunistického režimu zrazu nadýchli slobody. Zrušenie cenzúry či umožnenie cestovať na Západ ľudí nesmierne mobilizovalo,“ vysvetľuje Peter Jašek s tým, že práve rýchly rozvoj občianskej spoločnosti a sloboda médií vystrašili Moskvu.

Sovietske vedenie na čele s Leonidom Brežnevom varovalo pred „kontrarevolúciou“ už od jari 1968. Predstavitelia Komunistickej strany Československa (KSČ) sa tak v lete dostali pod extrémny dvojitý tlak.

„Na jednej strane bola reálna kritika a nátlak zo Sovietskeho zväzu, no na druhej strane tu bola prebudená občianska spoločnosť, ktorá chcela presný opak toho, čo Sovieti. Keď Moskva tlačila na zastavenie reforiem, verejnosť sa postavila za reformných politikov a požadovala ešte hlbšie zmeny. Priestor pre Dubčeka bol v lete 1968 už extrémne úzky,“ dodáva historik.

Pôvodný plán Kremlu zlyhal: Kolaborantská vláda nevznikla

Vojenská akcia s krycím názvom Dunaj sa začala v noci z 20. na 21. augusta 1968. Pôvodný zámer okupantov však počítal s úplne iným scenárom, než aký napokon nastal.

„Pôvodný plán okupačných vojsk bol spojiť vojenský zásah so štátnym prevratom zvnútra – priamo na pôde predsedníctva Ústredného výboru KSČ. To sa však nepodarilo a tým pádom celá akcia vyznela úplne inak,“ objasňuje Jašek. Pokus o vytvorenie takzvanej kolaborantskej vlády, ktorá by okupáciu oficiálne zastrešila pozývacím listom, zlyhal na dvoch kľúčových faktoroch.

„Krajné kolaborantské krídlo nenachádzalo v rozhodujúcich orgánoch dostatočnú podporu a rozhodujúci bol aj postoj občanov. Tí masovo vyšli do ulíc a protestovali. Aj sovietske vedenie si vtedy uvedomilo, že ak máte v uliciach masu ľudí, kolaborantská vláda jednoducho nemôže fungovať a musia zvoliť inú politickú stratégiu,“ zdôrazňuje historik z ÚPN.

Prečítajte si tiež

Noc, keď zhasla nádej: August 1968 a spomienky na príchod tankov, ktoré zmenili Slovensko

​Únos Dubčeka a neistý osud v Moskve

Politická neistota trvala niekoľko dní. Bývalý prezident Ludvík Svoboda napokon odcestoval na rokovania do Moskvy, kde si vydobil aj prítomnosť samotného Alexandra Dubčeka. Ten bol však po 21. auguste fakticky unesený na Podkarpatskú Rus a jeho osud bol do poslednej chvíle nejasný.

„Rokovania v Moskve boli vedené pod obrovským nátlakom. Československá delegácia nemala presné správy o tom, čo sa deje doma, a kolaborantské krídlo priamo na mieste podporovalo požiadavky Sovietov. Dosť sa hovorí o tom, že nebolo jasné, či sa delegácia vôben vráti, alebo jej časť skončí v gulagu,“ približuje mrazivú atmosféru podpisu Moskovských protokolov Jašek.

Definitívne zloženie zbraní prišlo až o rok neskôr

Hoci si mnohí spájajú začiatok neslobody s augustom 1968, proces potláčania občianskej spoločnosti trval celý rok. Odpor občanov definitívne zlomilo až prvé výročie okupácie – 21. august 1969.

„To bolo posledné vzopätie občianskej spoločnosti. Na prvé výročie invázie prebehli masové protesty. To, čo odpor definitívne zlomilo, bola skutočnosť, že kým v roku 1968 proti občanom stáli cudzie vojská, v auguste 1969 to už boli domáce bezpečnostné zložky československého režimu, ktoré potlačili protesty vlastných ľudí. To viedlo k veľkej rezignácii a nástupu takzvanej normalizácie,“ vysvetľuje Peter Jašek.

Dočasný pobyt sovietskych vojsk sa napokon natiahol na viac ako dve desaťročia. Podľa historika sa prítomnosť tisícov cudzích vojakov v kasárňach postupne stala „podprahovou súčasťou života“, o ktorej sa radšej nehovorilo.

Ponaučenie pre dnešok

Udalosti z roku 1968 nesú podľa Petra Jašeka dôležitý odkaz aj pre súčasnú spoločnosť.

„Je to lekcia z geopolitiky a zahraničnej politiky. Ukazuje, ako sa vie veľmoc zachovať ku svojmu satelitnému štátu, ale zároveň je to aj poučenie o tom, aké dôležité je budovať si pevné priateľstvá so susednými štátmi. Sovietsky zväz vtedy veľmi efektívne izoloval Československo. Základný odkaz pre dnešok preto znie: nič nie je samozrejmé a nič nie je zadarmo,“ uzavrel historik v Štúdiu JOJ 24.

Celý rozhovor nájdete vo videu.