Štúdio 24: Dubček mal v lete 1968 extrémne úzky priestor na manévrovanie, hovorí historik

+5 fotiek

Okupácia 1968

Reformy prišli príliš rýchlo

Podľa historika Petra Jašeka nebol pokus o vybudovanie socializmu s ľudskou tvárou vtedajšom sovietskom bloku reálne udržateľný. Reformy sa podľa neho uskutočnili v príliš krátkom čase a zasiahli viacero oblastí spoločenského života. "Udialo sa príliš veľa reforiem v príliš krátkom čase," uviedol Jašek.

Zároveň však zdôraznil, že práve rozsah zmien vyvolal obrovskú podporu verejnosti. Po približne dvoch desaťročiach komunistického režimu sa podľa neho ľudia zrazu mohli nadýchnuť slobody. Medzi najvýznamnejšie zmeny patrilo zrušenie cenzúry či možnosť cestovať na Západ. Na Slovensku sa zároveň posilnilo národno-emancipačné hnutie a začala sa presadzovať myšlienka federatívneho usporiadania Československa.

"Tá sloboda médií veľmi silno akcelerovala dobový rozvoj občianskej spoločnosti. Ľudia organizovali rôzne verejné mítingy a stretnutia, kde otvorene diskutovali. To bolo predtým niečo nemysliteľné," povedal historik.

Prečítajte si tiež

Noc, keď zhasla nádej: August 1968 a spomienky na príchod tankov, ktoré zmenili Slovensko

Sovieti hovorili o kontrarevolúcii

Vedenie Komunistickej strany Československa pritom dostávalo zo Sovietskeho zväzu varovania. Leonid Brežnev upozorňoval Alexandra Dubčeka na vývoj v Československu už na jar 1968. Sovietske vedenie začalo hovoriť o hrozbe kontrarevolúcie.

Podľa Jašeka sa za takýto vývoj považovalo napríklad aj povstanie v Budapešti v roku 1956. "Varovania tu boli. Hovorím, začalo to niekedy na jar a potom to postupne eskalovalo," vysvetlil.

V lete 1968 už boli Komunistická strana Československa na čele s Dubčekom a Komunistická strana Sovietskeho zväzu vedená Brežnevom podľa historika prakticky v otvorenom konflikte.

Dubček sa ocitol medzi dvoma tlakmi

Podľa Jašeka možno do istej miery povedať, že Dubček a jeho spolupracovníci situáciu podcenili. Zároveň však boli vystavení protichodným tlakom. Na jednej strane Sovietsky zväz požadoval zastavenie reforiem a odvolanie niektorých predstaviteľov reformného procesu.

Na druhej strane stála verejnosť, ktorá žiadala presný opak – pokračovanie a prehlbovanie reforiem. "Ten priestor v lete 1968 bol už pre Dubčeka extrémne úzky," skonštatoval Jašek.

Prvé hodiny okupácie boli dramatické

V noci z 20. na 21. augusta 1968 začali do Československa prichádzať okupačné vojská. Obyvatelia ich videli v uliciach a počuli ich postup. Prvé reakcie obyvateľstva boli podľa historika zmiešané. Ľudia sa zhromažďovali v uliciach a protestovali, zároveň sa v neistote snažili zabezpečiť základné zásoby.

Situácia sa postupne vyostrila a už počas 21. augusta sa začali masové protesty. "Pôvodný plán okupačných vojsk bol spojiť to zvnútra so štátnym prevratom, vnútrostraníckym prevratom na pôde predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Ale to sa nepodarilo," vysvetlil Jašek.

Práve občiansky odpor bol podľa neho jedným z kľúčových faktorov, ktorý zmenil ďalší vývoj udalostí.

Kolaborantská vláda nevznikla

Ak by sa plán na vnútrostranícky prevrat podaril, udalosti mohli podľa Jašeka vyzerať výrazne inak. Vzniknúť mohla kolaborantská vláda, ktorá by vojenskú intervenciu prezentovala ako akciu vykonanú na pozvanie predstaviteľov Komunistickej strany Československa. Takýto scenár však narazil na odpor vo vnútri strany aj medzi obyvateľstvom.

"Keď máte v uliciach masu občanov, ktorí vyjadrujú voči vám protesty, a oni boli väčšinou také umiernené, spisovali rezolúcie, rozprávali sa s vojakmi, tak si jednoducho boli vedomí, že kolaborantská vláda nijako nemôže fungovať a treba zvoliť inú politickú stratégiu," uviedol historik.

Prečítajte si tiež

Študenti si sadli na cestu prikrytí československou vlajkou. Pozrite si unikátne zábery z Prešova z augusta 1968

Protesty priniesli aj obete

Protesty obyvateľstva boli spočiatku prevažne nenásilné. Na niektorých miestach však prerástli do aktívnejších stretov a okupačné vojská reagovali streľbou. Jašek v tejto súvislosti spomenul najmä Košice, kde boli protesty mimoriadne intenzívne a vyžiadali si tragické následky. Obete však pribúdali aj v Bratislave. Jedným z nich bol Peter Legner, ktorého 22. augusta 1968 pri protestoch na Námestí SNP postrelil sovietsky vojak. Šestnásťročný učeň zraneniam podľahol cestou do nemocnice.

Moskovský protokol vznikal pod silným nátlakom

Politická neistota trvala niekoľko dní. Československá delegácia napokon podpísala 26. augusta 1968 v Moskve takzvaný Moskovský protokol. Významnú úlohu v rokovaniach zohral vtedajší prezident Ludvík Svoboda, ktorý do Moskvy odcestoval spolu s viacerými významnými predstaviteľmi komunistickej strany vrátane Gustáva Husáka. Podľa Jašeka boli rokovania vedené pod veľkým nátlakom.

Československá delegácia navyše nemala vždy presné informácie o situácii doma. "Aj tam v Moskve bola československá delegácia naozaj vo veľmi ťažkej situácii," povedal.

Osud viacerých predstaviteľov pritom zostával neistý. Alexander Dubček bol po invázii odvlečený na Podkarpatskú Rus a nebolo jasné, čo s ním bude. Jeho účasť na rokovaniach v Moskve podľa Jašeka napokon pomohol zabezpečiť prezident Svoboda.

Dubček postupne strácal moc aj popularitu

Po návrate z Moskvy zostal Alexander Dubček formálne prvým tajomníkom KSČ. Jeho mocenská pozícia však postupne slabla. "Od toho augusta 1968 do augusta 1969 postupne strácal na popularite," uviedol Jašek. Dubček sa podľa neho snažil zachovávať časť reforiem, ktorých bol symbolom.

Politický tlak však postupne jeho možnosti zužoval. Obdobie medzi augustom 1968 a augustom 1969 bolo pritom podľa historika stále plné dramatických udalostí, ktoré napokon rozhodli o podobe nastupujúcej normalizácie.

Zlom prišiel v auguste 1969

Ani po invázii spoločnosť okamžite nerezignovala. Protesty proti politike komunistickej strany a odstraňovaniu reforiem pokračovali ešte ďalší rok. Definitívny zlom podľa Jašeka priniesol 21. august 1969, keď sa pri prvom výročí invázie uskutočnili masové protesty. Tentoraz však proti demonštrantom nestáli iba cudzie okupačné vojská.

"Na rozdiel od augusta 1968, keď proti občanom v uliciach stáli vlastne cudzie vojská, tak v auguste 1969 to už boli bezpečnostné zložky československého komunistického režimu, ktoré potlačili protesty vlastných občanov," povedal historik.

Práve tento moment podľa neho viedol k veľkej rezignácii spoločnosti. Definitívne ho následne potvrdili rozsiahle stranícke čistky v roku 1970.

Sovietski vojaci zostali viac ako dve desaťročia

Po invázii sa začalo hovoriť o "dočasnom" pobyte sovietskych vojsk v Československu. Dočasnosť sa však napokon predĺžila na viac ako 20 rokov. Podľa Jašeka bol prvý rok po invázii ešte veľmi intenzívny. Ľudia vnímali prítomnosť vojsk a verili, že ich pobyt bude skutočne iba dočasný.

Postupne sa však situácia zmenila. Sovietske jednotky sa stiahli z verejného priestoru do kasární a ich každodenná prítomnosť bola menej viditeľná. "Stalo sa to takou súčasťou života, o ktorej sa radšej nehovorilo," uviedol Jašek. Sovietske vojská zostali na území Československa až do začiatku 90. rokov. 

Prečítajte si tiež

Pripomíname si pamätný deň: Pred 35 rokmi odišli z Československa posledné sovietske vojská

Lekcia geopolitiky aj pre súčasnosť

Prečo je podľa historika dôležité udalosti z augusta 1968 pripomínať aj dnes? Jašek ich vníma predovšetkým ako lekciu geopolitiky a zahraničnej politiky.

Ukazujú podľa neho, ako sa môže veľmoc správať k štátu, ktorý vníma ako svojho satelita. "Je to lekcia toho, ako sa vie veľmoc zachovať k svojmu kvázi satelitnému štátu, ale zároveň aj možno veľmi užitočná lekcia o tom, že je dobré budovať si aj priateľstvá so susednými štátmi," povedal.

Sovietsky zväz podľa neho dokázal efektívne pracovať s koalíciou štátov Varšavskej zmluvy, ktoré jeho postup podporili, a zároveň politicky izolovať Československo.