Štúdio 24: Jedna udalosť môže byť poslednou kvapkou, hovorí detský psychológ

Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.

BRATISLAVA / V utorok 29. septembra zaútočil ôsmak na Základnú s Materskou školou Staškov nožom. Bezprostredne po tejto tragédii, 1. októbra 2026, došlo k incidentu pred základnou školou v Čeľadiciach. Oba prípady zatriasli Slovenskom, v celej krajine vyvolali vlnu strachu a diskusiu o ochrane detí v školských zariadeniach. Viac si povedala moderátorka JOJ 24 Stanislava Kováčik s detským psychológom a psychiatrom Petrom Pöthem,

+23 fotiek

Útok na základnej škole v Staškove

Násilné správanie môže mať viacero príčin

Za násilným správaním dieťaťa spravidla nestojí jeden konkrétny dôvod. Podľa detského psychológa, psychiatra a psychoterapeuta Petra Pötheho môže ísť o kombináciu viacerých faktorov, ktoré sa formujú počas dlhšieho obdobia. "No samozrejme, zvyčajne ide o kombináciu desiatok faktorov, ktoré sa odohrávajú v priebehu pravdepodobne celého života toho dieťaťa,“ uviedol Pöthe.

Medzi rizikové faktory môže podľa neho patriť frustrácia, ponižovanie, odmietanie či ďalšie negatívne skúsenosti. Zároveň však zdôraznil, že samotná skúsenosť s ponižovaním alebo zanedbávaním automaticky neznamená, že dieťa začne páchať násilie. "Čím nehovorím, že každé dieťa, ktoré zažíva poníženie, zanedbávanie, týranie musí páchať zlo. Každopádne je to dôležitá súčasť reťazca nejakých udalostí, ktoré sa potom vyvinú v nejakú tragédiu,“ povedal.

Dôležitú úlohu zohráva rodina

Za zásadný faktor považuje Pöthe rodinné prostredie a vzťahy dieťaťa s rodičmi. Negatívne skúsenosti podľa neho môžu ovplyvniť spôsob, akým dieťa prežíva ohrozenie a reguluje stres. "Tak tá rodina je zásadná. Ten vzťah s rodičmi, vzťah s mamou vlastne od začiatku života formuje mozog toho dieťaťa a potom jeho ďalšie vzťahy,“ vysvetlil.

Ak dieťa dlhodobo zažíva odmietanie alebo ohrozenie a zároveň nedokáže regulovať ťažké emócie, môže podľa odborníka jedna ďalšia udalosť pôsobiť ako posledná kvapka. "Potom tá jedna udalosť môže byť takou tou poslednou kvapkou, ktorá rozhodne o tom, že spácha nejaké násilie,“ uviedol Pöthe.

Diagnóza automaticky neznamená riziko násilia

Pöthe zároveň upozornil na nebezpečenstvo automatického spájania psychiatrických diagnóz s násilným správaním. "Automaticky sa nedá z nejakej diagnózy vyvodzovať rizikovosť. A varoval by som verejnosť, politikov pred tým, aby určité diagnózy spájali automaticky s násilím, pretože to potom vyvoláva naopak ešte väčší tlak, väčšiu agresiu voči deťom, ktoré sú nejakým spôsobom zraniteľné,“ povedal.

Pozornosť by podľa odborníka mali rodičia a učitelia venovať aj dlhodobej zmene správania, izolácii či výbuchom hnevu. "Určite je to varovný signál a určite by sa nad tým mohol niekto zamyslieť, pokiaľ to trvá dlhšiu dobu,“ uviedol.

Pöthe zároveň zdôraznil význam dostupnej pomoci pre deti a rodiny. Podľa jeho slov by mali v takýchto prípadoch zohrávať úlohu aj sociálni pracovníci, psychológovia a terapeuti.

O násilí treba s deťmi hovoriť

Samotné reči o násilí či pomste podľa Pötheho ešte automaticky neznamenajú, že dieťa násilie spácha. Aj deti podľa neho môžu v hneve používať veľmi silné vyjadrenia. "To sú úplne normálne veci, ktoré by som nekriminalizoval,“ povedal.

Dôležité je podľa neho rozlišovať medzi fantáziou, vyjadrením hnevu a konkrétnym násilným konaním. Aj preto varuje pred tým, aby boli deti za podobné výroky automaticky označované za nebezpečné. "Ja by som tú fantáziu a to, čo to dieťa hovorí, automaticky nespájal s tým konkrétnym násilím, ktoré sa môže stať,“ uviedol Pöthe.

Trauma môže pretrvávať aj roky

Rozhovor sa dotkol aj detí, ktoré sú svedkami násilného útoku. Takáto skúsenosť ich podľa Pötheho môže výrazne ovplyvniť a následky sa nemusia prejaviť okamžite. "Roky, celoživotne, skoro by som povedal, tam nie je žiadna hranica,“ odpovedal na otázku, ako dlho môžu pretrvávať reakcie na mimoriadne traumatickú udalosť.

Niektoré deti podľa neho môžu svoje emócie po silnom strese potlačiť a navonok pôsobiť, akoby boli v poriadku. Následky sa však môžu objaviť až s odstupom času. "Deti, ktoré zažívajú veľmi silný stres, sa správajú, ako keby im nič nebolo, ako keby vlastne boli v poriadku. A ten efekt tých udalostí sa objaví až po mesiacoch,“ dodal Pöthe.

Celý rozhovor si môžete pozrieť vo videu.