Kreslo pre kandidáta: Patrik Dubovský

BRATISLAVA / Patrik Dubovský, vek 58 rokov, povolaním historik a vedecký pracovník Ústavu pamäti národa. Rozvedený (uvádza, že s jeho nesúhlasom) a má jedno dieťa. Kandiduje, aby kresťansky a konzervatívne orientovaní voliči mali svojho prirodzeného kandidáta v prvom kole, chce tiež zintenzívniť spoločenskú diskusiu o konzervatívnej politike na Slovensku.

Dobrý deň pán Dubovský, vitajte v našom Kresle pre kandidáta. V tejto chvíli spúšťam aj našich 20 minút na rozhovor. Poďme na to.

Pán Dubovský, dôvod vašej kandidatúry je teda, aby existoval ten prirodzený kandidát iného spektra. Strana KDH napríklad ale podporila práve iného prezidentského kandidáta, napriek tomu, že zdieľate rovnaké hodnoty. Ako chcete verejnosť presvedčiť, že práve vy ste ten správny konzervatívny kandidát? Nie ste jediný, ktorý to o sebe tvrdí.

Áno, máte pravdu. Tí konzervatívni alebo ako si teda hovoria konzervatívnych kandidátov, je viacej tie mená nemusíme opakovať. Ja si myslím, že tam sú určité odchýlky, alebo dokonca aj nejaké falošné charakteristiky ich konzervativizmu, tých mojich spolukandidátov teraz. Ja by som chcel verejnosť presvedčiť jednak svojím životom, svojím príbehom, ktorý som už niekoľkokrát zverejnil. Mám ho aj na svojej webovej stránke kandidátskej. Môžu si ho ľudia kľudne prečítať, ale ľudia ma aj poznajú. Keby ste si alebo niekto iný klikol na internet, tak tam vybehne niekoľko mojich prác, či už vedeckých alebo iných, ktoré hovoria teda aj o tom, čo som v minulosti robil.

Čiže aj pred Novembrom 89 som bol aktívny či už v tajnej cirkvi, ale aj v občianskych iniciatívach. Bol som na Sviečkovej manifestácii, na Velehradskej púti, podpísal som dve protirežimné petície, podnety katolíkov a českú Několik vět a takisto som bol aj v novembrových udalostiach 89. A bol som teda členom Verejnosti proti násiliu. A tento môj životný štýl, nazvime to, sa potom ďalej prejavoval aj v ďalších aktivitách aj po novembri 89. Takže ja si myslím, že som taký homo politicus. Preto aj dnes prirodzene sa uchádzam o túto funkciu.

Hovoríte homo politicus, ste spätý aj so stranou Za ľudí. Bola to práve aj táto strana, ale ešte aj ďalšie strany, ktoré sú spoločne späté v koalícii okolo Igora Matoviča, ktorí vám nakoniec dali podpisy. Mňa by osobne zaujímalo, ako ste vy vnímali to, že neboli ste jediným kandidátom práve takéhoto zoskupenia?

To sa veľmi tak dynamicky vyvíjalo. Môžeme povedať až posledné hodiny, ako teda poznáme pána Matoviča, že nás vždycky trošku drží v napätí. Ja to vidím celkom v poriadku, pretože bol to naozaj dynamický proces. Ten konzervativizmus naozaj zasahuje viaceré politické strany na našom spektre, aj teda v parlamente, či už tie, ktoré mi dali podpisy, ale aj samozrejme aj vami spomenuté Kresťanskodemokratické hnutie a iste a možno aj čiastočne ďalšie strany. Takže ten kandidát sa kryštalizoval. Ja to beriem ako férovú hru.

Napokon teda prišlo k tomu, že Kresťanskodemokratické hnutie sa rozhodlo podporiť pána Korčoka. Čo je v poriadku, tam bol dôvod taký, že ja teda budem v ďalšom období sa uchádzať ako kandidát o priazeň voličov aj v eurovoľbách. A to by sa tam trošku bilo. To som pochopil, takže to som prijal. Takže je teraz otvorená pekná hra, že naozaj konzervatívne strany podporili mňa. Je tu pán Matovič, ktorý má trošku iný pohľad na súčasnú politiku, ale tiež vychádza z toho konzervatívneho spektra. Takže som celkom spokojný, že ten konzervativizmus sa celkom dobre komunikuje.

Vy ste tam uviedli v dotazníku, že vaším politickým vzorom je Ján Langoš. Čo by ste si od neho vy vzali ako inšpiráciu, keby ste získali práve kreslo prezidenta?

Áno, Ján Langoš teda bol naozaj mojím aj takým ľudským aj odborným vzorom. Bol človek, ktorý, ako by som povedal, vzdelaný človek sa tiež pred novembrom 89 angažoval, či už pri písaní samizdatov alebo obrane ľudských práv. Takisto podpisoval rôzne petície, protestné listy a teda potom prešiel aj do politiky. Bol ministrom, federálnym ministrom vnútra, takže sa pričinil o to, že bol schválený lustračný zákon, ktorý do veľkej miery vylúčil bývalých exponentov komunistického režimu a Štátnej bezpečnosti z verejných funkcií, čo bolo veľmi dobré po novembri 89.

V čom konkrétne je tá inšpirácia?

V jeho odvahe, v tej jeho neľahostajnosti ísť do verejného priestoru, do politického priestoru a byť tam veľmi nekompromisný. Ja teda aj na Ústave pamäti národa ako historik som o ňom aj napísal knihu, ktorú som tu na ilustráciu priniesol. Takže je to naozaj taký môj vzor.

Máte ho naštudovaného.

Mám ho naštudovaného a teda snažím sa teda niektoré veci prenášať do života od neho.

Vy samozrejme aj seba uvádzate ako takého bojovníka proti režimu aj na základe toho vášho životného príbehu. A zároveň keď hovoríte aj o tomto vzore, v prípade komunistického režimu, ale aj toho, čo sa deje okolo, vy niekedy používate také expresívnejšie vyjadrenia, expresívnejší slovník, čo je do veľkej miery možno taký protipól s tým, že hovoríte o tom, že chcete byť ten kandidát konzervatívnych, slušných ľudí. Môžeme si spoločne pozrieť, ako ste vy uvádzali svoju kandidatúru a zároveň možno v kontexte práve s tými expresívnejšími výrazmi.

Som zvedavý.

Skromne povedané, rád by som bol kandidátom čo najväčšej časti slušných ľudí na Slovensku, ako aj kresťansky a príbuzne duchovne a hodnotovo založených obyvateľov Slovenska.

“Odporné boľševické červené k---y. Za toto sa budú škvariť v pekle a topiť v žumpe histórie, aj za zničenie, a vyzabíjanie Mariopolu a Marianky.”

“V Gaze fakt zomierajú deti od hladu? Áno, tí v----i z Hamasu to celé začali, ale ale izraelská armáda nie je pán života nad týmito detičkami. Preboha. V čom je problém, ak by sa jedlo dovezené na skontrolovaných autách, hoci aj izraelskou červenou, Jakubovou hviezdou distribuovalo a konzumovalo na mieste pre konkrétne deti?”

Tu možno ľudí napadá, že kde vlastne vy vidíte tú slušnosť? Lebo toto už naozaj také slovo, ktoré moc prezidentovi neprináleží.

Obdivujem vašu žurnalistickú prácu a práve som chcel na začiatku povedať, že som rád, že ste ma pozvali, že si vážim prácu novinárov. Viete čo? Keď vzplanie teda spravodlivý hnev, tak vtedy sa nepozerá na slová, ale na to, čo ten človek chce tým povedať. A naozaj, na svete, či už na Ukrajine alebo aj na iných miestach sa dejú takéto hrozné veci, že my chlapi alebo teda neviem ako dámy, dámy určite nie, používame takýto slovník. Práve to je taká hyperbolizácia aj vulgarizácia toho problému, že preboha, už si uvedomme, že čo sa tam deje a spoza stola alebo spoza kamery síce je fajn pracovať, ale treba proste veci pomenovať a pomenovať tých vinníkov, ktorý to robia. Takže áno, je to v rozpore s nejakou elementárnou slušnosťou, ale podľa mňa už dnes je málo len hovoriť, písať, argumentovať, ale treba konať a treba v takýchto veciach sa aj naozaj tvrdo vyjadrovať.

Tu sa práve na vás nadviažem. To znamená, že keby ste boli práve v úrade prezidenta, trošku by ste to upravili, alebo stále by ste rázne pomenovali, alebo možno vymenili nejaké jedno expresívne slovo za iné?

Menil by som určite slová, ale aby som jasne pomenoval, pretože niekedy ten prezident je naozaj zo svojej tradičnej funkcie možno človekom, ktorý má povedať posledné slovo v politickom živote. Mne sa napríklad páčilo, ako americký prezident Joe Biden nedávno nazval Putina. S tým úplne súhlasím, takže treba sa vyjadrovať jasne, neurážať, ale jasne pomenovať proste tých ľudí, ktorí absolútne kašlú na ľudskú dôstojnosť a vraždia a zabíjajú, ako na bežiacom páse.

Poďme teda ďalej. Mňa osobne zaujalo, že ste v dotazníku uviedli, že vaša prvá zahraničná cesta ako prezidenta bude viesť na Ukrajinu. Prečo práve tam? Býva takýto úzusom, nepísaným pravidlom, že prvá zahraničná služobná cesta práve každého, či už je to prezident aj premiér, ide práve do Českej republiky.

Používam to naozaj presne z týchto dôvodov, že tam teraz veľmi trpia ľudia. Je to naša susedná krajina. Mali sme a máme určite dobré vzťahy, takže by som išiel podporiť ukrajinských ľudí a ktorí sa bránia voči ruskej vojenskej agresii. Ale napadlo ma, že teda áno, do tých Čiech sa chodí, veď je to naša bývalá prirodzená vlasť. Ja sa stále cítim aj občanom toho štátu, v ktorom som vyrastal. Takže možno, že by som prezidenta Pavla poprosil, nech si prisadne do môjho lietadla a išli by sme do Kyjeva spolu, alebo cez Prahu by sme to zobrali takou okľukou, aby som pozdravil Čechov, Moravanov, Pražanov a spolu s prezidentom Pavlom by sme navštíviť trpiaci ukrajinský ľud.

Keď sa bavíme už o tej Ukrajine, o tom trpiacich ľudí, tak je taký rozdielny názor aj v rámci slovenskej politiky, ako by mali tí najvyšší činitelia sa postaviť k tomuto sporu, či by sa tam mali posielať zbrane, či by to mala byť len nejaká humanitárna pomoc. Z pozície prezidenta vy by ste akú politiku takúto zahraničnú zastávali?

Je to veľmi komplikovaný problém. Asi by som akcentoval všetky tieto a teda ďalšie veci, ktoré ste spomenuli. Samozrejme, humanitárna pomoc je veľmi dôležitá. Tam ľudia trpia teda po vojnových zásahoch, trpia tam aj sociálne, to znamená potraviny, lekárska pomoc a podobne. Ale zdá sa, že dnes je najdôležitejšia teda tá vojenská pomoc. Mne to je veľmi ľúto, pretože samozrejme výsledkom toho budú mŕtvi ľudia, voči čomu ja teda principiálne som. Ale zase na jednej strane to je takzvaná Sofia voľba, poznáme ten román, kde sa má človek rozhodovať medzi dvomi veľmi ťažkými rozhodnutiami, takže asi je dôležitejšie vidieť veci globálne. A teda na zastavenie ruskej agresie, ktorá jednak zničila, teda celý by som povedal celú architektúru európsku do veľkej miery. Je treba najprv teda proste Rusov poraziť, vytlačiť ich z Ukrajiny a potom teda riešiť ďalšie veci. Takže som za posilnenie vojenskej pomoci Ukrajine v prvom rade, ale samozrejme aj za pomoc humanitárnu, aj za pomoc Ukrajincom, ktorí prichádzajú na Slovensko. Napríklad teraz som veľmi, by som povedal znechutený z toho, že sa ide zastaviť pomoc ľuďom, ktorí ubytovať majú Ukrajincov. Ja sám som ubytoval štyri ukrajinské ženy.

Viem, čo som od nich všetko počul, ako boli vydesené, lebo. Ako sa nemali kde ubytovať. Nemali si za čo kúpiť potravu, takže som im preto takto pomohol. Samozrejme, mal som na to peniaze od štátu, nie som oportunista, ale musíme pozerať aj na tieto dôsledky, ktoré to vzbudzuje na tú obrovskú vlnu utečencov. Takže aj tam by som bol veľmi za to, aby Slovensko naďalej dostatočne pomáhalo ukrajinským odídencom.

Diskutuje sa vo veľkom aj o tom, že či by mala byť tá zahraničná politika na všetky štyri svetové strany s tým, že tie štyri svetové strany sa dosť často obmedzujú práve na to, že tá štvrtá je Rusko. Vy si viete predstaviť, že by ste mali nejaké bilaterálne rokovanie, stretnutie práve s ruskou stranou?

Viete, že teraz určite nie. Teraz diplomacia bohužiaľ nezohráva žiadnu úlohu. Ale treba hovoriť s ľuďmi, ktorí teda môžu ovplyvniť Putinov režim, či už sú to Číňania alebo Spojené štáty americké alebo ďalší a ďalším, teda zvyšovaním sankcií proti Ruskej federácii, aj povedzme hrozbou použitia silnejších zbraní zo strany teda spojencov Ukrajiny. Takže Rusko sa naozaj musí naučiť sa trošku báť. Ale tá naša politika by mala byť so všetkými partnermi, ktorí chcú hľadať naozaj riešenia v tejto ťažkej situácii, pretože máme kopu, ako ich nazval kedysi americký prezident Reagan, darebáckych štátov vo svete, či už je to Rusko, Bielorusko, Azerbajdžan, máme problémy s Maďarskom, máme problémy so Srbskom. Takže tá južná vetva politiky by bola veľmi intenzívna.

Ale na druhej strane si myslím, že Európa bohužiaľ sa skúsenosťou z Ukrajiny naučila a pochopila, že musí držať pokope, že musí byť silnejšia, musí byť efektívnejšia. Pretože tie hrozby sa zvyšujú a Európa sa nemôže stále len spoliehať na Spojené štáty americké, ale musí byť akcieschopnejšia na svojom teritóriu.

Za najvplyvnejšieho politika v Európe považujete práve anglického premiéra Sunaka. Ten vplyv vnímate v súvislosti s dianím na Ukrajine alebo kde?

Čiastočne áno, ale mne sa páči britská konzervatívna politika. Ja som teda vo Veľkej Británii študoval, aj tam chodím ako turista. Nedávno sme tam boli s dcérkou, som jej poukazoval niektoré veci. V Oxforde sme boli, v Londýne. Ale teda myslím si, že britská politika, napriek tomu, že nesie stále tie prvky imperializmu v sebe alebo imperiálnosti, aby som bol presný, je taká čitateľná a jasná. Aj to ukazujú Briti v pomoci Ukrajine. Mali by si samozrejme vyriešiť svoje problémy v Severnom Írsku a v Írsku. To je ich stará bolesť. Ale vravím, je to teda môj kladný vzťah ku konzervatívnej politike, ktorú teda Briti dobre reprezentujú a zároveň teda je to jeden fungujúci prosperujúci štát. Tak by som si asi predstavoval, aby mohlo fungovať Slovensko. Odhliadnuc od toho nešťastného Brexitu.

Môžeme sa dostať práve na to slovenské dianie, domácu politiku. Čo sa týka úlohy prezidenta, tak ten nereprezentuje len navonok, ale aj smerom dovnútra. Má tam rôzne kompetencie. Napriek tomu väčšina ľudí ani netuší, že ktoré tie kompetencie sú. Podľa vás, mali by sa posilňovať, alebo v súčasnosti stačia? Napríklad také právo veta je pri niektorých kandidátoch aj skloňované, že by sa mohlo posilňovať.

Neviem, či právo veta, ale možno, že niektoré kompetencie by mali byť dané do súladu s tým, že aby ten prezident nebol len takou formálnou figúrou, ktorá možno splní si svoju úlohu a tak či tak si parlament alebo vláda spraví svoje. To znamená, že by som možno posilnili teraz nie kvantitatívne, ale nejako politicky tie kompetencie, kde prezident môže naozaj dať najavo celej spoločnosti, a teda aj politickému spektru, že s týmto zákonom, s týmto návrhom nie je niečo v poriadku. To znamená, nie len aby sa natiahol čas, že sa to vráti do parlamentu a tak či tak si parlament, ktorý môže byť naozaj veľmi zle zostavený, spraví čo chce.

Ale možno, že by sa mohli nejakým spôsobom zvyšovať kvóra v parlamente pri vetovaných zákonoch alebo napríklad aj teraz sme svedkami: ak teda by prezident alebo prezidentka dali na Ústavný súd na posúdenie platnosť nejakého schváleného zákona, tak ten by mal byť automaticky pozastavená jeho platnosť, alebo teda vstup do účinnosti, pokiaľ by Ústavný súd nerozhodol. Takže aby zase tam bol naplnený ten význam toho aktu, že teda je tu nejaká výhrada a tá výhrada sa musí naplniť a nemôže paralelne s tým prebiehať platnosť a teda bude to len niečo formálne. Čiže aby to malo naozaj svoju logiku a svoj zmysel, že niekto sa vyhranil: prezident, ústavný súd a dovtedy čakáme s tou vecou, dokedy teda nepadne definitívne rozhodnutie.

Mal by byť podľa vás prezident istou protiváhou parlamentu a vláde, alebo iba v nejakých výnimočných prípadoch?

Prezident nedokáže byť z hľadiska svojich kompetencií, ja som teda za pluralitu demokraciu, ja za parlamentnú demokraciu, nie som za prezidentský systém, napokon u nás okrem možno éry prezidenta Masaryka nemá nejakú svoju tradíciu, ale skôr ja som za to, aby prezident bol takou rešpektovanou a teda osobnosťou, ktorá má svoju autoritu v spoločnosti, prirodzenú autoritu. To znamená, že aby aj iné politické subjekty alebo teda ústavné orgány rešpektovali, keď naozaj, ako sa hovorí, z toho hradu príde nejaký signál alebo nejaká reakcia, by to nebrali len ako nutné zlo, ako sa to v poslednom čase deje zo strany vládnej koalície napríklad voči pani prezidentke Čaputovej.

To znamená, že prezident musí byť nejakou morálnou autoritou, musí mať nejaký svoj životný príbeh za sebou. Jeho politický názor naozaj musí byť konzistentný, doslovne múdry, aby teda tie druhé strany ho rešpektovali a teda musí mať aj nejaké inštrumentárium, ako tento svoj názor alebo tú pozíciu presadiť.

Viete, kde sú vaše červené čiary v prípade práve tých prijatých zákonov alebo postupov, ktoré môže mať vláda? Lebo ak získate momentálne kreslo, tak najbližšie roky vieme, aké bude momentálne rozloženie parlamentu, pokiaľ sa niečo nestane.

Tie červené čiary sú jednak formálne dané, teda kompetenciami prezidenta, ktoré sú dané v ústave a teda moje osobné vychádzajú práve z toho môjho konzervatívneho, ale naozaj takého moderného a veľmi umierneného. Ja som veľmi umiernený konzervatívec, som tolerantný, viem teda počúvať, viem sa zamyslieť nad iným názorom. To znamená, že tie otázky by možno sa opierali o moje svedomie alebo morálne založenie. Ale samozrejme, že by som sa snažil rešpektovať teda ústavné orgány tak, aby nebola nejaká pochybnosť o autorite inštitúcií, ktorá u nás je veľmi teda autorita inštitúcií je veľmi spochybňovaná práve ľuďmi, ktorí prichádzajú do politiky nie s čistými cieľmi. Vnášajú tam rôzne mafiánske spôsoby alebo populistické. Takže musíme sa vrátiť k politike, ktorá je službou ľuďom a občanom. Mne sa veľmi páči napríklad, hoci to znie tak trošku možno teatrálne tá paradigma, ktorú predniesol prezident Zelenský sluha národa. Isteže, nechcem byť, lebo prezident nemá byť sluha národa, ale má byť služobník občanov. Takže v tomto zmysle niečo.

V minulosti ste niekoľkokrát aj spomenuli a spojili stranu Smer aj s pojmom totality. Plus upozorňujeme upozornenie, že tam smerujeme. Vraj to do istej miery vyznieva, že už len z pozície hodnôt ste nastavení ako keby proti strane Smer. Vy máte byť ale potom prezidentom každého jedného človeka, tým pádom aj voličov práve strany SMER. Ako ich chcete presvedčiť, že nebudete robiť niektoré veci apriori už iba proti tejto vláde?

Nerobil by som to proti tejto strane, hoci mám výhrady voči nim, aj voči ďalším stranám, ktoré deformujú politické vedomie na Slovensku, ale by som veľmi intenzívne s nimi komunikoval. Naozaj by som sa nebál hovoriť s občanmi, stretať sa s nimi, komunikovať cez rôzne kanály. Takže tam by som sa pred nimi neuzatváral. Skorej by som chcel byť takým prezidentom, ktorého majú ľudia radi. To je možno taký ideál, ale prečo nie. Aby ľudia, aj keď majú iný názor, sa nebáli na mňa obrátiť, ja na nich a vysvetlili by sme im veci. Snažil by som sa im vysvetliť moju pozíciu, pretože zase nemôžeme byť nejakí oportunisti, že keď už niekto si vytvorí politickú stranu a že sa dostane do parlamentu, do vlády, má patent na rozum a na morálku. Práve opačne. Ten človek alebo tá strana alebo ten subjekt je pod drobnohľadom a mal by práve sa zlepšovať. Ale na Slovensku práve vidím, že morálka a politická činnosť týchto strán sa mnohokrát zhoršuje práve tým, že sa dostanú k moci.

Ja som sa na ten Smer pýtala aj práve preto, že možno do povedomia verejnosti ste sa dostali za poslednú dobu najmä pre to trestné oznámenie na Ľuboša Blahu za to, že vyvesil vo svojej kancelárii podpredsedu Národnej rady Che Guevaru. To sa nejakým spôsobom posunulo, poprípade nemáte červené oči voči tejto osobe?

Ja som už trošku aj na to zabudol, pretože polícia sa neozýva, ale verím, že šetria. Chcem sa teraz trošku opýtať na to, lebo už uplynulo možno 30 alebo viacej dní od poslednej korešpondencie. Ale Smer má obrovskú zodpovednosť. Bol dlho pri vláde a má obrovskú zodpovednosť za kvalitu života ľudí na Slovensku a oni to mnohokrát pokazili. Takže aj teraz preto som hovoril aj o tých totalitných tendenciách. Jednak to študujeme na Ústave pamäti národa, ale tam naozaj skĺzavajú.

Ak premiér kritizuje Ústavný súd, ak spochybňuje teda autoritu inštitúcií, ktoré sme si tu naozaj veľmi ťažko vybojovali, po tom dlhom období 40 rokov komunizmu, tak to je veľmi niečo nebezpečné a mal by sa naozaj zastaviť, aj ďalší. Ak niekto povie, že vrazí niekomu vidličku do čela a ten človek sa uchádza o funkciu šéfa tajnej služby, ktorá bude zbierať informácie.

Čo sa týka tých záberov, tak nebudú možné použiť napríklad na súde.

Ale sme realisti, takže určite to nie je nejaké divadielko. Taký človek nemôže byť vo verejnej funkcii a takýchto vecí tu máme viacej, Takže ja sa naozaj obávam o demokratický charakter Slovenska, s týmito tendenciami proste sa musíme naozaj rýchlo vysporiadať.

Máme poslednú necelú minútu. Čo sa týka vašej vízie pre Slovensko, kam by ste ho chceli posunúť počas vášho úradu?

Nikam by som ho neposúval. Chcel by som len, aby sa Slovensko zdokonalilo na jednu príjemnú, kvalitnú krajinu, veľmi tolerantnú, v ktorej by sa ľudia cítili dobre, ktorá by mala rešpekt aj v medzinárodných organizáciách a ktorá by bola platným členom medzinárodných organizácií, napríklad Severoatlantickej aliancie, ale aj rôznych vzdelávacích, zdravotných, medzinárodných inštitúcií a ktorá bola veľmi solidárna k tým slabším vo svete.

Máme ešte posledných 23 sekúnd, keď chcete ešte niečo dodať, poprípade smerom k verejnosti. V tomto prípade môžeme a potom pôjdeme na poslednú časť.

Ja neviem. Rád by som teda bol prezidentom, ktorý nebude len formálno-právne vo svojej funkcii, ale teda bude naozaj sa pokúšať vnášať taký pokoj a toleranciu a komunikovať a riešiť problémy s tými, ktorí si myslia, že politika je buď panské huncútstvo, alebo nejaký Klondike. Ale viesť ich k tomu, aby boli takisto služobníkmi národa.

Vypršalo tých 20 minút. A samozrejme, každý jeden kandidát, ktorý sem príde k nám do kresla pre kandidáta. Ale to nie je všetko, pretože pre každého jedného kandidáta máme aj rovnaký súbor takých rýchlych otázok, taký rýchly rozstrel. Je to teda rubrika: Podpísal by som, súhlasil by som. Môžme ísť na to.

Nie je to grilovačka náhodou?

No či je to grilovačka, to uvidíme v tejto chvíli. V každom prípade vás poprosím, aby ste odpovedali iba stručne áno alebo nie. Tak poďme na to.

Podpísali ste registrované partnerstvá? Nie.

Podpísali by ste odluku cirkvi od štátu? Nie.

Podpísali by ste sprísnenie interrupcií? Skvalitnenie by som podpísal.

Novelu Trestného zákona v takej podobe, ako prešla parlamentom? Nie.

Boli by ste za zásadnú zmenu systému vládnutia? My sme už povedali, že z parlamentnej, napríklad na prezidentskú alebo iný spôsob? Nie.

Súhlasili by ste s bojovaním Slováka za iný štát? Iba keď sa sám rozhodne, čiže nie.

Vyhlásili by ste klimatickú núdzu? Dali by ste potom taký podpis? Možnože už aj áno.

Podpísali by ste zákon, ktorý by mimovládne organizácie označil za zahraničných agentov? Nie.

Boli by ste za to, aby stál Pavol Gašpar na čele SIS? Nie.

Aký je váš názor na to, či ruskí hokejisti patria na majstrovstvá sveta alebo nie? Momentálne nepatria.

Ďakujem veľmi pekne, že ste prijali pozvanie k nám do štúdia.

Ďakujem pekne.

Ďakujeme aj Vám, diváci, že ste nás sledovali. Ďalší v poradí do tohto kresla zasadne Ján Kubiš. Sledujte nás o štrnástej.