Štúdio 24: Turecko sa zmieruje s Kurdami

Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.

BRATISLAVA / Turecký parlament urobil historický krok k ukončeniu desaťročia trvajúceho konfliktu, ktorý si vyžiadal desaťtisíce obetí. Schválil podmienečnú amnestiu pre tisíce kurdských bojovníkov, jej platnosť však podmienil odzbrojením militantov. V minulosti snahy o zmierenie s Kurdami stroskotali. O tom, či teraz ide o skutočný prelom, sa v Štúdiu 24 rozprával moderátor Bruno Ciberej s odborníkom na Blízky východ Josefom Krausom z Masarykovej univerzity v Brne.

Kurdi sú často označovaní za najväčší národ na svete bez vlastného štátu, pričom ich počet sa odhaduje na 35 až 40 miliónov. Väčšina z nich žije v Iráne, Iraku, Sýrii a Turecku, s významnou diaspórou v západnej Európe. Historicky sa im nikdy nepodarilo vytvoriť vlastnú štátnosť a ich etnická skupina je značne rozdelená nielen klanovými, ale aj jazykovými odlišnosťami, s tromi pomerne odlišnými dialektmi. Napriek tomu ich spája silná identita a túžba po aspoň minimálnej autonómii či nezávislosti.

Pozadie konfliktu

Korene konfliktu v Turecku siahajú až sto rokov dozadu, do obdobia formovania nového Turecka na ideologickej báze tureckého nacionalizmu pod vedením Mustafu Kemala Atatürka. Tento nacionalizmus potláčal etnické menšiny, Kurdov nazýval „horskými Turkami“ a odopieral im práva na vlastný jazyk a kultúrnu autonómiu.

Táto represia viedla na prelome 70. a 80. rokov k ozbrojenému odporu, ktorého hlavným protagonistom sa stala Strana kurdských pracujúcich (PKK), založená v roku 1984. Povstalecké aktivity PKK boli širokospektrálne, zahŕňali atentáty, partizánske prepady, útoky na politikov a aj samovražedné útoky. Konflikt si podľa odhadov vyžiadal až 40-tisíc ľudských životov a aj keď miera eskalácie je v súčasnosti nízka, turecká armáda stále vykonáva intenzívne represálie.

Uhladzovanie sporov

Prezident Recep Tayyip Erdoğan sa snaží o politické a diplomatické riešenie a do vyjednávania aktívne zapája aj nacionalistické strany, čím zvyšuje šance na vnútroturecký konsenzus. Aj na kurdskej strane je viditeľná ochota k zmiereniu. PKK dlhodobo vojensky stráca a jej zakladateľ a ideologický vodca Abdullah Öcalan, väznený už 27 rokov, priamo vyzýva k rozpusteniu organizácie. Jeho vplyv je aj spoza mreží stále značný, o čom svedčí aj fakt, že PKK sa už od minulého roka prihlásila k postupnému odzbrojovaniu a v budúcnosti k samorozpusteniu.

Samotná amnestia je primárne zameraná na integráciu radových členov PKK. Nevzťahuje sa na vedenie organizácie ani na osoby odsúdené za závažné násilné trestné činy, ako sú teroristické útoky či vraždy. Títo zostanú vo väzení alebo v nútenom exile. Naopak, tisíce politických väzňov a aktivistov môžu byť prepustené alebo sa im umožní návrat z exilu, čo by malo zmierniť vnútorné napätie a umožniť týmto ľuďom viesť bežný život bez obáv zo štátnych represií.

Hoci niektorí zástupcovia Kurdov kritizujú, že nová legislatíva nezohľadňuje požiadavky na širšie demokratické reformy a práva, politická autonómia, akú majú Kurdi v Iraku, je v Turecku nepravdepodobná. Turecko zostane unitárnym štátom a Ankara niečo také nepripustí. Očakávať sa však môžu ústupky v oblasti kultúrnej a jazykovej autonómie, prípadne lokálnej samosprávy, ako aj základná zákonná ochrana tejto etnickej menšiny.

Pozadie tohto mierového procesu má aj svoj politický rozmer pre prezidenta Erdoğana. Dlhodobo má silnú podporu v juhovýchodných oblastiach Turecka, kde žijú Kurdi, vďaka dôrazu na tradičné hodnoty a islam. Získanie širšej kurdskej podpory prostredníctvom mieru a kultúrnych ústupkov by mu mohlo pomôcť získať ústavnú väčšinu potrebnú na zmenu ústavy. To by mu umožnilo uchádzať sa o prezidentský mandát aj po roku 2028, kedy by inak musel podľa súčasnej ústavy skončiť.