Historik: Krvavý rozpad Juhoslávie mal korene už v druhej svetovej vojne

BRATISLAVA / Uplynulo 35 rokov od chvíle, keď Slovinsko a Chorvátsko vyhlásili nezávislosť od Juhoslávie. Nasledoval rozpad federácie, ktorý sa zapísal medzi najkrvavejšie konflikty v povojnovej Európe. O príčinách rozpadu, úlohe medzinárodného spoločenstva aj pretrvávajúcich dôsledkoch hovoril v relácii Štúdio 24 s moderátorom Ivanom Jandom historik a balkanista Boris Moskovič.

Rozpad bol vyvrcholením dlhodobého napätia

Rozhodnutie Slovinska a Chorvátska vyhlásiť 25. júna 1991 nezávislosť podľa historika Borisa Moskoviča neprišlo zo dňa na deň. Išlo o vyvrcholenie dlhodobých politických snáh oboch republík, ktoré sa opierali aj o výsledky referend.

„To, čo sa stalo pred tými rovnými 35 rokmi, bolo rozhodnutie ako chorvátskeho, tak slovinského parlamentu vyhlásiť jednostranne nezávislosť,“ pripomenul. Dodal, že chorvátske referendum komplikoval bojkot zo strany tamojšej srbskej menšiny, čo vyvolávalo otázky o jeho legitimite.

+2 fotky

Aký bol začiatok konca Juhoslávie?

​Vývoj v oboch republikách sa následne líšil. Zatiaľ čo v Slovinsku vypukla krátka desaťdňová vojna, Chorvátsko čelilo oveľa dlhšiemu a krvavejšiemu konfliktu. Podľa Moskoviča zohralo významnú úlohu aj to, že Slovinsko nemalo početnú národnostnú menšinu, zatiaľ čo Chorvátsko muselo medzinárodnému spoločenstvu dokazovať, že bude schopné zabezpečiť práva Srbov žijúcich na jeho území. Európske spoločenstvo sa navyše snažilo presadiť trojmesačné moratórium na osamostatnenie, ktoré malo vytvoriť priestor na politické riešenie. Historik však tento plán označil za naivný a iluzórny.

Korene konfliktu siahajú do druhej svetovej vojny

Historik odmieta pohľad, podľa ktorého sa etnické konflikty medzi Srbmi a Chorvátmi objavili až na začiatku 90. rokov. Tvrdí, že ich korene sú oveľa hlbšie. „To, čo časť juhoslovanskej spoločnosti prežívala na začiatku deväťdesiatych rokov, má hlboké korene jednak v období druhej svetovej vojny a v niektorých prípadoch ešte omnoho ďalej v minulosti,“ vysvetlil.

Pripomenul, že vzájomná nevraživosť bola poznačená najmä udalosťami z rokov 1941 až 1945, keď dochádzalo k masovým zločinom na oboch stranách. „Tá skúsenosť tej krvavej bratovražednej vojny z druhej svetovej vojny bolo niečo, čo sa zásadne odlišovalo od toho československého kontextu (...) a veľmi prispelo k tomu, že ten samotný rozpad Juhoslávie prebiehal práve tak, ako prebiehal. To znamená veľmi krvavým spôsobom,“ zdôraznil.

Jedným zo symbolov vojny sa stal chorvátsky Vukovar, ktorý po dlhom obliehaní padol do rúk Juhoslovanskej ľudovej armády a srbských jednotiek. Po jeho dobytí nasledovali masové vraždy civilistov pri Ovčare. Ešte zložitejšia bola situácia v Bosne a Hercegovine, kde sa konflikt postupne zmenil na boj viacerých strán súčasne a sprevádzali ho rozsiahle vojnové zločiny.

Medzinárodné spoločenstvo sa učilo za pochodu

Podľa Moskoviča nebolo medzinárodné spoločenstvo na rozpad mnohonárodnej federácie pripravené. Spočiatku sa väčšina štátov snažila zachovať jednotnú Juhosláviu, pretože ju považovala za záruku stability.

„Dnes to vidíme už s určitým odstupom (...), vidíme tam veľa prechmatov, veľa chýb,“ povedal historik. Dodal však, že štáty čelili situácii, s akou dovtedy nemali skúsenosti, a museli sa rozhodovať bez jasných pravidiel, napríklad komu priznať právo na sebaurčenie a uznať nezávislosť. Až koncom roka 1991 podľa neho prevládol názor, že rozpad federácie je nezvratný a je potrebné uznať samostatnosť jednotlivých republík.

Vzťahy sú pokojnejšie, no minulosť stále rozdeľuje

Tri a pol desaťročia po rozpade Juhoslávie podľa Moskoviča medzi nástupníckymi štátmi fungujú štandardné diplomatické aj hospodárske vzťahy. Napriek tomu zostávajú citlivými témami vojnové zločiny či vyrovnávanie sa s udalosťami 90. rokov.

„Medzi ich politickými reprezentáciami, ale aj medzi príslušníkmi týchto štátov, je dodnes patrná určitá nervozita a veľmi traumatické vyrovnávanie sa s tým, čo sa tam odohralo v deväťdesiatych rokoch,“ uzavrel historik. 

Záznam z celej relácie si môžete pozrieť vo videu.