Čo povedala prezidentka Zuzana Čaputová v exkluzívnom rozhovore pre JOJ 24

BRATISLAVA / Televízia JOJ 24 pokračuje v sérii exkluzívnych rozhovorov s najvyššími ústavnými činiteľmi Slovenska. Po premiérovi a predsedovi parlamentu sa moderátorka JOJ 24 Lenka Ježová priamo v prezidentskom paláci zhovárala o aktuálnych politických témach s prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Prečítajte si celý rozhovor s hlavou štátu.

Dobrý deň.

Dobrý deň, vitajte.

Ja pre našich divákov len dodám, že túto reláciu prednahrávame z dôvodu pracovného programu pani prezidentky. To znamená, že nebudeme úplne vedieť reagovať na všetky tie najaktuálnejšie situácie, ktoré sa ešte môžu udiať. To ale nič neprekáža tomu, aby tento rozhovor bol naozaj aktuálny, pretože aj pred malou chvíľou sme sa dozvedeli už nejaké potvrdzujúce informácie ohľadom Ústavného súdu, ktorý pozastavil účinnosť tých častí, ktoré sa týkajú Trestného kódexu a mali platiť od 15.3.

Netýka sa to teda tých častí, ktoré hovoria o rušení špeciálnej prokuratúry. Ako vnímate takéto promptné rozhodnutie Ústavného súdu, keď dobre vieme, že oni bežne nemávajú tú hornú hranicu, kedy musia rozhodovať?

Rozhodnutie Ústavného súdu o pozastavení účinnosti niektorých častí zákonov, ktoré boli predmetom novely veľmi vítam. Ja som sa vyjadrila v tom zmysle, že je to známka fungujúcej demokracie, že je to známka fungovania takzvaných bŕzd a protiváh, ktoré v demokracii majú fungovať. Keď napríklad v tomto prípade súdna moc vyvažuje tú zákonodarnú, formou kontroly ústavnosti. Samotné toto rozhodnutie ešte nie je kontrolou ústavnosti, teda rozhodnutím vo veci samej. Je to rozhodnutie o tom, že sa vlastne ako keby stopnú účinky skôr, ako zákon nadobudne účinnosť. Ako ste spomínali jednak Trestného zákona, niektorých ustanovení Trestného poriadku a ešte nejakých ďalších noriem.

Považujem to za veľmi významné, pretože keď som častokrát opakovala napríklad práva poškodených ako to, kde vidím potenciálnu kolíziu s ústavnými právami alebo s ústavou, tak práve tohoto sa to týka. Týka sa to premlčania. Týka sa to zníženia trestov, zníženia hraníc škody a pod. Netýka sa to Úradu špeciálnej prokuratúry. Tam naozaj argumenty ústavnoprávne boli slabšie z toho hľadiska, že najväčší problém bol v zrýchlenom legislatívnom konaní, ktoré sme videli ako problematický. Jednak opozícia vo svojich podaniach, ale takisto aj ja.

Faktom ale je, že vládna moc si môže sa môže rozhodnúť, že zmení štruktúru inštitúcií, ktoré sa týkajú vymožiteľnosti práva. Ale to, čo je pre mňa kľúčové, je ochrana občanov. A tá súvisí skôr s právnou úpravou obsiahnutou v Trestnom zákone a prípadne Trestnom poriadku.

Robert Fico sa vyjadril tak, že je akoby také zvláštne, ako rýchlo dokázal rozhodovať ten Ústavný súd. Zároveň, že je zvláštne, že o tom informovali médiá skôr, ako napríklad on dostal do ruky takéto rozhodnutie. Čiastočne spochybnil práve tú nezávislosť rozhodovacieho tohto orgánu ústavného súdu, či nerozhodoval pod tlakom. Ako to vy vnímate?

Ja vnímam veľmi citlivo, keď politici spochybňujú nezávislosť alebo integritu sudcov. Nemám absolútne žiadnu indíciu k tomu, že toto rozhodnutie sa dialo pod akýmkoľvek vplyvom, okrem jediného. A to je návrh na podanie a vyjadrenie strán k tej danej veci. Súd tu konal rýchlo a konal rýchlo z dôvodov, ktoré sám v tom rozhodnutí, zdôvodnení uviedol. A to bol ten kontext, v ktorom sa nachádzame. My sme tu takisto dávali do podaní všetky tie strany, ktoré podanie písali a to bolo to, aké obštrukcie vládna väčšina robila jednak už počas celého legislatívneho procesu, vôbec to, že to išlo v zrýchlenom konaní. Zároveň s tým, keď 6 dní trvalo, kým doniesli zákon na podpis. Prečo som aj zvolila túto stratégiu dať to na Ústavný súd a nie vetovať.

Doposiaľ nie je ten zákon zverejnený v Zbierke zákonov a týmto spôsobom tu hrozilo, že vlastne Ústavný súd by mohol byť teoreticky vyšachovaný zo svojej pôsobnosti alebo zo svojich účinkov toho rozhodnutia. Práve z tohto dôvodu zvolil Ústavný súd cestu, ktorá je rozumná, je logická. To znamená, vydal to rozhodnutie rýchlo, teda dostatočne včas, tak, aby v tej 15 dňovej lehote, keby teda ministerstvo spravodlivosti robilo obštrukcie a dalo to na ten posledný deň v Zbierke zákonov, tak ešte stále sa to stihne predtým, ako novela toho 15. marca nadobudne účinnosť.

Robert Fico sa zároveň vyjadril, že on je spokojný s tým rozhodnutím Ústavného súdu. Taktiež povedal, že to, čo on chcel presadiť, to sa mu podarilo takýmto spôsobom. Znamená to, že išlo skôr o takéto politické rozhodnutie, keď hovorí politik, premiér, že to, čo chcel, takto docielil?

No, ak išlo iba o zrušenie špeciálnej prokuratúry, nerozumiem, prečo robili takú masívnu novelu Trestného zákona a Trestného poriadku a ďalších noriem. Vyhli by sme sa tým vôbec celému sporu a asi by to bolo celé jednoduchšie aj v parlamente. Aj celá tá téma by bola ďaleko zúženejšia iba na jeden bod a to je zrušenie jednej inštitúcie. Ale ak je Robert Fico spokojný, ja som takisto veľmi rada za to rozhodnutie, tak nie je nad harmóniu v krajine.

Keď sa bavíme o tej harmónii v krajine, tak posledné dni sa rozprávalo aj o tom, kto by mal byť novým šéfom Slovenskej informačnej služby. Vláda sa rozhodla zabezpečiť to, aby sa obchádzal úrad prezidenta. Ako takéto niečo vnímate?

Vnímam to ako obchádzanie právomoci hlavy štátu, ktorá vyplýva z ústavy, pokiaľ ide o menovanie vyšších štátnych funkcionárov. To je výlučná právomoc hlavy štátu. Ja by som chcela poukázať tak ako pri tejto téme sa mi to vždy žiada, že vláde trvalo takmer štyri mesiace, kým našla a navrhla mi nejakého kandidáta. A potom neprešiel ani týždeň, keď som sa z médií dozvedela, že sa rozhodli zmeniť štatút SIS tým spôsobom, aby mohli obísť prezidenta alebo prezidentku, kým nerozhodne alebo nevymenuje toho, koho im vybral. Ja som častokrát poukazovala v tomto kontexte aj na rozhodnutia Ústavného súdu, okrem iného aj v tom, že prezident má mať dostatok času na to, aby mohol zvážiť ústavné, zákonné a osobné náležitosti a kritériá danej osoby, ktorá je navrhovaná na daný post. Aby teda mohol s plným vedomím a svedomím a zodpovednosťou uplatniť svoju menovaciu právomoc. Žiaľ, obštrukcia, alebo teda ten úskok, ktorý sa rozhodla vláda urobiť, ona si zaň nesie politickú zodpovednosť. Takýmto spôsobom tam dostane - obíduc hlavu štátu - svojho človeka. Kým teda prezident alebo prezidentka nerozhodne o menovaní. Ja mám samozrejme pochybnosti o osobe kandidáta. Prešlo zatiaľ málo času a nemám dostatok informácií na to, aby som rozhodnutie uzavrela a ani som nevylúčila tú možnosť, ktorú využili niektorí moji predchodcovia, že v posledných mesiacoch nemenovali na tak významné pozície inštitúcií ich hlavy, alebo teda tých vedúcich funkcionárov aj kvôli zodpovednosti, ktorá je viazaná potom následne už k môjmu nástupcovi v prípade šéfa SIS, či je to priama personálna právomoc vo vzťahu k riaditeľovi SIS.

Ten štatút ste už mali šancu vidieť?

Áno, mala som možnosť do neho nahliadnuť.

Čo sa týka tých kompetencií, toto je teda naozaj zásah do kompetencií podľa ústavy, ktoré má prezident. My sme si robili taký prieskum v rámci relácie Na hrane o tom, akú má verejnosť povedomie o tom, že čo všetko prezident má na svojich bedrách, na svojich pleciach. Dokázali sme zistiť, že každý tretí Slovák vôbec netuší, aké kompetencie má hlava štátu. O čom to vypovedá?

Ja mám pocit, že bolo by veľmi zaujímavé zistiť, že keby sa ľudí spýtali, aké kompetencie má parlament alebo jednotlivé ministerstvá. Mám pocit, že sa ľuďom často zlieva to, aké je pole pôsobnosti vlády, parlamentu a prezidenta. A možno ešte pri tom parlamente je to také jednoduchšie, že to sú zákony, alebo to je oblasť zákonov. Ale myslím, že v tých ostatných inštitúciách sa to pomerne zlieva. Druhá vec je, alebo ďalší faktor, ktorý mi napadá je, že hlava štátu tým, že je volená priamo a má najvyššiu legitimitu v štáte priamo od občanov, jednoducho povedané, je zvolená najvyšším počtom hlasov v porovnaní s ostatnými politikmi, tak sú s tým spojené obrovské očakávania.

Faktom je, že náš systém alebo náš ústavný systém je parlamentnou demokraciou a tú najväčšiu moc v rukách má práve Národná rada Slovenskej republiky, čo je úplne v poriadku. A prezident nemá také silné exekutívne právomoci, ale stále má veľmi silné právomoci, pokiaľ ide o menovanie, pokiaľ ide o zahraničnú politiku, menovanie rôznych funkcionárov, vrátane členov vlády. Pokiaľ ide o vetovanie alebo podpisovanie zákonov, právomoc podať návrh na Ústavný súd, udeľovanie milostí a dalo by sa pokračovať, tej administratívy je pomerne veľa. A zároveň ale to, čo je veľmi dôležité povedať a veľmi som rada, že v tejto oblasti som mala možnosť pôsobiť naplno a to sú rôzne ako keby neformálne, taká tá mäkká sila, alebo o čom prezident hovorí, koho navštevuje, akej téme sa venuje, tej môže pomôcť ju nasvietiť.

U mňa to bola téma životného prostredia, ochrany klímy, téma skupín ľudí, ktorých, ako som to nazvala, hlas nie je počuť, rôzne menšiny, sociálne témy, duševné zdravie mladých ľudí, práva žien a iné veci, ktoré je dobré, aby na ne spoločnosť nasmerovala pozornosť. A potom napríklad aj vylobovať niektoré zmeny exekutívy a parlamentu, aby nastal posun k lepšiemu, čomu sa ja veľmi teším, že sa podarilo.

Najneskôr teda v apríli, budeme poznať meno vášho nástupcu. Vy neľutujete možno, že ste sa nerozhodli zabojovať o prezidentský palác opäť?

Úprimne povedané neľutujem. Ako som to veľakrát hovorila, to rozhodovanie bolo dlhé a poctivé a nebolo to zbrklé rozhodnutie. V takto dôležitej veci si rýchle a skratkovyté rozhodnutie ani neviem predstaviť. Takže už sa vlastne ako keby nevraciam späť k tomu, čo som naozaj veľmi poctivo zvážila. Tie dôvody som vysvetlila vtedy v júni, minulý rok a mám pocit, že ten tlak a akoby dôležitosť a význam tých dôvodov skôr narástli, než naopak.

Aké je to vôbec byť prezidentkou? Pretože aj z toho asi vzišlo to vaše rozhodnutie ďalej nekandidovať.

Je to krásne a ťažké zároveň. Krásne v tom, že človek má možnosť aspoň v nejakom výseku, nie tak, ako by si želal, ale pomôcť dobrým veciam. Mám a mala som možnosť napríklad keď sme spomínali práva žien, násilie na ženách, iniciovať a vytvoriť spolu s ďalšími prvkami v štáte intervenčné centrá na pomoc ženám, ktoré sú objektom násilia v každom krajskom meste financované štátom. To je obrovská zmena a posun nastal v tejto oblasti. Tá myšlienka sa zrodila tu. Iniciovali sme rokovania a aj vďaka spolupráci s ministerstvom sa podarilo presadiť skvelú vec. Veľmi užitočnú vec. A takýchto vecí bolo viacero, kde sa teším tomu, že aj vôbec formovanie nášho ústavného poriadku prostredníctvom návrhov na Ústavný súd je stopa, ktorú naša demokracia veľmi potrebuje. Čiže je to radosť z toho, čo predsa len v tých limitovaných právomociach sa dá urobiť, vrátane reprezentácie v zahraničí. Zároveň je to radosť z toho stretávať zaujímavých ľudí, či už na Slovensku alebo Slovákov v zahraničí, zaujímavých ľudí v zahraničí, zvonku. V tomto zmysle je to naozaj krásna príležitosť pomôcť. Krásna príležitosť spoznávať aj Slovensko zase z inej stránky a ťažké je to v mnohých aspektoch.

Jeden z nich je v istom zmysle samota, v tom, že tá pozícia je solitérna. Nie je to subjekt alebo orgán, kde rozkladáte tú právomoc na jednotlivých ministrov, ktorí si zodpovedajú za svoje agendy. V tomto zmysle je to naozaj solitérna a individuálna zodpovednosť, čo má aj svoje, ako keby svoju ťažobu s tým spojenú. A žiaľ, v dobe sociálnych médií a kríz, ktoré sme absolvovali, človek v tejto pozícii je aj objektom obrovskej nenávisti, dezinformácií, útokov, veľmi nevyberaných. Nehovoriac o tom, keď sa v úvodzovkách previníte tým, že ste žena.

Tie osobné útoky boli pomerne silné aj ešte z predchádzajúcej koalície. Bývalý, tiež jeden z premiérov, zároveň aj súčasná koalícia, častokrát práve na vás naráža v rôznych svojich verejných vyjadreniach. Keď sa bavíme o tých osobných útokoch, tak to asi nie je len útok na vás ako na prezidentku, ale je to napríklad útok aj na vašu rodinu. Videli sme napríklad, čo spravil práve ešte bývalý kedysi poslanec Tomáš Taraba, ako sa vyjadroval na adresu vašej dcéry. Ako sa dá vôbec takéto niečo zvládať? Pretože áno, na jednu stranu ste prezidentka, musíte zachovať chladnú hlavu a na druhú stranu ako matka asi je to ťažké takéto niečo vôbec sledovať.

Áno, je to tak, ale možno by som ešte kratučko doplnila, ste ma inšpirovali tou otázkou k tej predchádzajúcej otázke, že o čom vlastne tá pozícia je. Že áno, to ako keby to pnutie medzi mnou a niektorými premiérmi, keďže som ich stretla päť počas môjho výkonu mandátu.

Máte rekord.

Áno, evidentne. Tak niekedy tie neprimerané útoky iba kvôli môjmu vecnému nesúhlasu alebo kvôli tomu, že som si dovolila vetovať zákon alebo vyjadriť iný názor boli naozaj vyberané, ale teraz to spomínam z iného hľadiska. Prezident ako subjekt, ako hlava štátu, volená priamo občanmi, ja to vnímam tak, že má byť predovšetkým prezidentom všetkých ľudí, má sa usilovať o ich dôveru, má slúžiť všetkým ľuďom a nie nejakej vybranej politickej sile alebo tomu, kto je práve aktuálne pri moci. A s tým sa spája veľmi dôležitý atribút, ktorý našťastie ja som ho tak mohla mať a mám ho tak a to je sloboda a nezávislosť vo vzťahu ku komukoľvek, pokiaľ ide o nejakú politickú stranu, subjekt a podobne. Jediné, čím som viazaná, je moje svedomie a ústava a právny rámec, v ktorom mám vykonávať právomoc.

Čiže je to slobodnejší mandát, ako majú napríklad poslanci, ministri a podobne?

Zrejme áno, keď sledujem to, akým spôsobom aj veľakrát nie veľmi stotožnení, ale musia ísť v šíku danej politickej strany. Pre mňa bolo veľmi dôležité to, že tento mandát môžem naozaj zastávať slobodne, zohľadňujúc potreby a požiadavky ľudí, lebo naozaj na vás sa obracia množstvo ľudí, skupín, organizácií a vy musíte zvážiť, či a ako to je, či to je v súlade s tým, čo práve vyšlo z parlamentu alebo nie. Takže toto považujem za dôležitý a významný atribút výkonu prezidentských právomocí, alebo to, čo môže prospieť kvalite k tej otázke ohľadom útokov, aj na rodinu: je to žiaľ hrozná súčasť súčasnej politiky. Viem, že samozrejme nie som jediná, ktorá je objektom tohoto, aj keď teda podľa štatistík asi jedna z najviac. Týka sa to ale aj novinárov, novinárok. Týka sa to umelcov, vedcov, najmä počas pandémie. V zásade každého, kto trčí, je to ťažký boj, Ak sa snažíte robiť svoju robotu čo najlepšie a zrazu čelíte absolútnym nezmyslom a klamstvám. To je ako keby v istom zmysle, že vopred prehraný boj, lebo ako sa obrazne hovorí, kým pravda spraví prvý krok, tak lož obehne celú zemeguľu. Dnes, v dobe sociálnych sietí, sú schopní ľudia a celkom zámerne a my vieme, že veľakrát tie útoky boli aj organizované, boli iniciované z nejakého vysokého miesta politického a potom sa rozbehla celá smršť útokov, ako keby bežných ľudí, s naratívmi, ktoré sú absurdné, sú klamlivé.

A tí, ktorí ich začali šíriť alebo iniciovali, vedia o tom, že to je klamstvo a v tomto zmysle môžete presviedčať do nemoty a donekonečna ľudí, že to tak nie je. Ale aj tak to pre mňa musí znamenať, že nesmiem rezignovať z kvality toho výkonu. Nechcem a nesmiem dopustiť to, aby sa to vo mne obrátilo na niečo nenávistné voči trebárs autorom tých výrokov alebo voči ľuďom. Jednoducho manažovať vlastné emócie v celom tom tlaku, ktorému človek čelí a určite nenechať poznamenať kvalitu výkonu tých právomocí tým, že dobre, táto skupina ľudí ma nemá rada, alebo títo politici na mňa útočia. Neustála snaha o objektivitu a férovosť prístupu a uznať aj to, že okej, toto je dobré, čo ste vy urobili, alebo tuto som sa ja mýlila alebo a podobne. Nesmie to zasiahnuť ten tlak a tá nenávisť, ani tú osobnú rovinu, ani tú profesionálnu rovinu.

Čiže otázka je, čo ste pociťovali, keď ste menovali Tomáša Tarabu za ministra, napríklad? Práve na základe tohto naozaj z toho vyvstáva, pretože musíte stále zachovávať tú chladnú hlavu v úrade.

Je to tak, tam pomáha už iba ako keby jedna vec a to je profesionalita. A teraz nechcem, aby to znelo ako fráza, ale bola som súčasťou toho procesu, kedy sa tá vláda kreovala a kedy ako viete dobre, tak tá pozícia bola obsadená na druhýkrát, keďže som odmietla prvého kandidáta a bolo jasné, z akého okruhu ľudí je možné ministra životného prostredia vyberať, ktorí boli zvolení do parlamentu. Hoci by to samozrejme mohol byť aj expert zvonku. Ale keď sa tá strana rozhodla nominovať ďalšiu osobu, pozrela som na základné kvalifikačné predpoklady. To, akým spôsobom, či tam nie sú prekážky, ktoré som vzhliadla u predchádzajúceho kandidáta, musela som sama pred sebou skonštatovať, že tam také prekážky nevidím a musela som dať bokom akékoľvek osobné rozmery z minulosti, výrok voči mojej dcére a podobne. A zachovať si naozaj iba čisto profesionálny prístup.

Viete, ja si ako keby zranenia nenesiem v sebe, by to bolo deštruktívne voči mne osobne, keby som si ako keby pestovala staré krivdy, ktoré kto o mne povedal. Vždy sa snažím pristupovať pri stretnutí s tým človekom, akoby nanovo, dávať tomu novú príležitosť. Niekedy je to ťažšie, niekedy je to ľahšie. Zhodou okolností s pánom Tarabom, ako sme sa stretli potom osobne, prvýkrát už v roli ministra na rokovaní, tak prvé, čo urobil, je, že sa mi ospravedlnil za za výroky, ktoré voči mojej dcére mal a čo som prijala a som za to rada.

Poďme sa vrátiť k tým kompetenciám práve prezidenta. Naozaj taká tá najväčšia sila prezidenta sa ukáže vtedy, keď je nejaký zákon škodlivý, ktorý prejde parlamentom. Do akej miery sa ale dá naozaj proti tomu bojovať? Predsa len, máme tu síce veto, ale je pomerne jednoduché, čo sa ukázalo, ho prelomiť. Napríklad v Poľsku na to, aby bolo prelomené veto prezidenta, je treba 60% všetkých poslancov snemovne. Takže či podľa vás je čas sa rozprávať aj o tých kompetenciách, čo by sa mali posilňovať, poprípade aspoň nejakým spôsobom znemožniť alebo spomaliť prijímanie škodlivých zákonov, keď sa dá ľahko prelomiť veto.

Tak to je otázka, ako keby dodržiavanie legislatívneho procesu. Tam sa zdá, že a musím povedať, že nielen táto vládna väčšina, ale aj predchádzajúce ukázali, že sú ochotné podliezť tú latku vlastného zákona, ktorý si prijali, pokiaľ ide o procedúru prijímania zákonov. Ale pokiaľ ide o prezidentské kompetencie, ich prípadný rozsah alebo zväčšovanie: paradoxne, spomínam si na to, že túto otázku mi kládli médiá aj v kampani, keď som ešte prezidentkou nebola a už vtedy som hovorila z toho čisto, ako keby iba právneho pohľadu ešte nie zažívajúc ten mandát naplno, že to, kde by som si vedela predstaviť, je posilnenie práve toho vetovacieho práva, aby bola potrebná väčšia väčšina na prelomenie veta. Chýli sa piaty rok ku koncu môjho mandátu a zostala by som pri tom istom tvrdení, lebo viem, že sú rôzne úvahy, že prezidentské právomoci posilniť o nejaké výkonné právomoci, že viac to posúvať vzhľadom na tú najsilnejšiu legitimitu. A ja som v tomto skôr zdržanlivá, myslím si, že máme parlamentnú demokraciu, teda nie že myslím si, takú máme naozaj a tomu zodpovedajú aj právomoci prezidenta.

A ak niekde by som videla ako keby, že zmysluplné posilnenie, tak by to bolo práve v tejto oblasti. To znamená väčšia väčšina na prelomenie prezidentského veta, lebo naozaj je to potom iba ako keby taká a taká drobná obštrukcia. Parlament to prelomí a všetko ide ďalej. Okrem prípadov a takých bola väčšina pri uplatnení práva veta, ak sa nemýlim, že som tú vec posunula ďalej na Ústavný súd, kde sme boli vo väčšine prípadov úspešní, za čo som veľmi rada a nie kvôli pocitu toho, že Ústavný súd mi dal za pravdu v tom podaní, ale kvôli tomu, že ako som povedala, sme mladá demokracia. 30+ rokov je krátka história a náš právny poriadok, právny rámec, kompetenčné veci, sa ešte musia istým spôsobom zadefinovávať aj cez judikatúru ústavného súdu. Lebo prax ukazuje, že sú tam ako keby sporné výklady alebo prekračovanie limitov demokracie a zákonnosti. A z tohto hľadiska je potom dobré, keď Ústavný súd aj prostredníctvom môjho návrhu, mojich návrhov po prelomení veta formuje ten právny rámec na Slovensku.

Čiže tu je vlastne ten najväčší dôvod, prečo ten Ústavný súd musí byť naozaj nezávislý, keďže vaše veto je možné prelomiť pomerne ľahko. Netreba na to naozaj vysoké kvórum. Takže tu je tá nezameniteľná funkcia.

Absolútne a vôbec ako keby všetky súdy, tá kvalita je zadefinovaná už v ústave, že súdna moc má byť nezávislá. A je to práve kvôli tomu dôležité, tá spravodlivosť s tými zalepenými očami alebo respektíve zaviazanými očami, aby nebola ovplyvniteľná a to je dôležitá kvalita vôbec celej súdnej moci, nielen ústavného súdu. A súdna moc ako taká je zasa veľmi dôležitá pre vyvažovanie iných mocí v rámci systému bŕzd a protiváh.

Mňa by zaujímalo, či cítite niekedy takú frustráciu, keď musíte bojovať s rôznymi zložkami, či už je to vláda, či už je to parlament? Predsa len posledné roky naozaj vidíme, že ste v takom tom názorovom protipóle.

Častokrát áno. A súvisí to s tým, že sme prechádzali v posledných rokoch obdobím kríz. Covid bola absolútne nová skúsenosť, ktorá šokovala všetkých, všetky vlády sveta sa snažili hľadať riešenie, ktoré bude čo najefektívnejšie. A aj naša vláda sa snažila alebo vlády a niekedy ste videli veci, ktoré vás obrazne povedané zdvihli zo stoličky, ale nemali ste kompetenciu do toho nejakým spôsobom zasiahnuť.

Alebo keď vidíte činnosť parlamentu, ktorá je rozbehnutá nejakým smerom a viete, že už teraz vám bliká, že pozor, to je rozpor s európskou legislatívou, s našimi dohovormi, s našou ústavou, upozorňujete ich na to a napriek tomu úspešne dobehnú ten proces a musíte si počkať až na tú svoju poslednú poslednú tehličku v tom príbehu, kedy buď vetujete alebo podpisujete.

Alebo keď hovoríte s predstaviteľmi exekutívy, s ministrami a viete, že napríklad navrhovaná legislatíva, vopred ich upozorňujete, že toto sú tak závažné problémy, že ja na konci toho príbehu to budem musieť vetovať a namietať na ústavnom súde a veľakrát sa to aj podarí skorigovať a niekedy aj nie. Takže áno, niekedy je tá konfrontácia s tou realitou prezidentských právomocí a tým, čoho všetkého ste svedkom alebo čo všetko vidíte, niekedy to spôsobuje istú frustráciu, a to osobitne v dobách kríz. Tam som to možno cítila najviac.

Jedna strana je teda reprezentácia dovnútra a jedna jej reprezentácia práve navonok. Tu je nezastupiteľná funkcia práve aj prezidenta, ktorý sa stretáva s partnermi na rovnakej úrovni v zahraničí. Keď sa pozriete spätne na svoj úrad, ktorá cesta bola podľa vás taká tá najdôležitejšia, ktorú ste podnikli?

Tu by som si asi netrúfla povedať jednu cestu a tým pádom jedného partnera. V každom prípade to je veľmi dôležitá a pre mňa aj krásna súčasť tej práce, pretože ja som to veľakrát opisovala, že je to krásny pocit hrdosti, keď ste v zahraničí, znie tam hymna Slovenskej republiky, sú tam naše vlajky. Teraz nedávno v Kanade celé mesto vyzdobené slovenskými vlajkami a ja sa snažím Slovensko napriek tým rôznym domácim problémom, ktoré tu máme, reprezentovať to najlepšie z neho, lebo tak to vnímam, že to treba robiť. A samozrejme oni vedia aj o problémoch. Dnes je svet informačne prepojený a častokrát sa ma spýtajú na tie problémy, ale vždy som sa snažila vnímať každú zahraničnú cestu ako príležitosť veľmi konkrétne pripravenej bilaterálnej agendy.

Napríklad aj to, že v spolupráci s vládou aké témy treba prekomunikovať, kde čo treba posunúť. Na takmer všetky cesty som brala biznis delegácie. Mimochodom, len teda pre tých, ktorí pochybovali o tej poslednej vyberanej SARIO-m, lebo to je veľmi dôležité, že je to otvorený proces. Opäť sa spustila vlna nezmyslov.

Bolo spochybňované aj to, či ste mali covid, napríklad.

Tak to už úplne, to je výborné. Čiže delegácia, ktorá je vyberaná odborne agentúrou štátnou, ktorá je na to určená, s témami, ktoré tam ideme otvárať, čo je mimochodom veľmi dôležitá súčasť výkonu prezidentských právomocí v rámci zahraničnej politiky. A to je ekonomická diplomacia, lebo keď príde s biznis delegáciou ako prezident republiky, dostanete sa úplne na iné miesta. Je tam úplne iná účasť biznisu a podnikateľov zvonku. A ja sa veľmi teším, lebo už viem o konkrétnych nových možnostiach, príležitostiach, ktoré sa slovenským podnikateľom podarilo vytvoriť vďaka týmto cestám. Nové investície na Slovensko, nové príležitosti a zmluvy so zahraničím. Čiže to je naozaj konkrétny benefit, ktorý vo výsledku prinesie pracovné a prináša pracovné miesta, prináša financie na Slovensko. Z toho z toho mám radosť. To je veľmi dôležité.

Zahraničná politika je pomerne horúca téma momentálne na Slovensku. Vidíme tu také rôzne názory, že kam by sme sa mali otáčať. Mali by sme sa teda otáčať na všetky štyri svetové strany, je teda najčastejšia rétorika súčasnej vládnej koalície. Znamená to napríklad aj voči Rusku, že by sme mali stále udržiavať dobré diplomatické vzťahy. Dá sa to momentálne?

Ako správne hovoríte, že tá zahraničná politika je teraz top témou vzhľadom na vojnu, ktorú máme za humnami v susednej krajine a prezident republiky, prezidentka republiky, zastupuje Slovensko aj na samitoch NATO a po vypuknutí vojny na Ukrajine, alebo teda ruskej agresie na Ukrajine, tak tá intenzita našich stretnutí, či už v rámci formátu NATO alebo B9, bola ďaleko intenzívnejšia, aj moja rola teda v tom samozrejme. Predovšetkým som absolútne presvedčená o tom a nielen ja, evidentne, že historicky, kultúrne, nábožensky patríme na Západ. To je naše prirodzené prostredie. V súlade s tým sa za posledných 30 rokov vyvíjal aj príbeh Slovenska, že sme súčasťou Európskej únie, že sme súčasťou Severoatlantickej aliancie. Toto sú naši partneri. Toto sú naši spojenci. To je prirodzené prostredie, kde hodnotovo patríme.

Medzitým sa dva roky dozadu udiala plnoškálová invázia na Ukrajine zo strany Ruska. Rusko, ktoré nás má na zozname svojich nepriateľov, ktoré si nárokuje právo veta o tom, kto tu bude na našom území prítomný alebo neprítomný, to mimochodom asi aj zapadlo v pozorovaní niektorých ľudí. A v súlade s tým sme sa nielen Slovenská republika, ale mimochodom väčšina krajín sveta v rámci uznesenia, ktoré bolo prijaté na pôde OSN, postavili na stranu tých, ktorí kvalifikovali tento brutálny útok na Ukrajinu ako porušenie medzinárodného práva, ako porušenie územnej celistvosti a pridali sme sa ku krajinám, ktoré sa snažia Ukrajine pomáhať. A je to tak podľa mňa správne. Stojíme na správnej strane histórie, pretože Ukrajina sa na svojom území bráni agresorovi a bráni svojich ľudí, nevinných ľudí, ktorí tam zomierajú a sú zraňovaní.

V prípade, ak váš nástupca teda otvorí opätovne nejakú tú komunikáciu na úrovni prezidenta, napríklad s Ruskom, Bieloruskom, viete si vôbec predstaviť, že váš nástupca tam pôjde napríklad na nejaké oficiálne stretnutie v tejto situácii?

V tejto situácii si to predstaviť neviem. Pokiaľ ide o dvoch lídrov pelotónu podľa prieskumov, tak myslím si, že také niečo ani nehrozí.

Čiže to by sa muselo niečo zásadného zmeniť, aby to aj takýmto smerom išlo. Mňa by ešte zaujímalo, že čo sa týka takej tej kritiky voči vašej osobe vtedy, keď vyhral generál Pavel práve voľby v Českej republike, tak tam bola tá kritika aj zo strany niektorých českých politológov, že ste príliš skoro prišli do Českej republiky pogratulovať víťazovi, že to bol taký akoby protokolárne faux pas? Vy to ako teda vnímate spätne, išli by ste tam opätovne? Urobili by ste toto znova? Napriek tomu, že bola tam kritika skôr z Českej republiky ako zo Slovenskej?

Priznám sa, že som sa nestretla s tou kritikou. Nepochybujem o tom, že nejaká bola, veď svet je pestrý. My sme sa tým samozrejme zaoberali aj protokolárne a zo všetkých možných strán. Vnímala som aj z Českej republiky, skôr ocenenie toho gesta. A keď sme si to aj my analyzovali tuná, keď ten nápad vznikol, tak to bolo skôr akoby neformálne vyjadrenie blízkosti, ktorú historicky spolu s Českou republikou máme. A takto to bolo myslím, že aj prijaté väčšinou ľudí v Českej republike, mali sme úžasné a obrovské ohlasy nielen bežných ľudí, ale aj odborníkov, pokiaľ ide o protokol. Bolo to možno nezvyklé. Bol to neformálny prejav v rámci akoby mimo protokolárnych udalostí a ja som to aj zdôvodnila v tom kratučkom vyjadrení na pódiu, že je to naozaj dôkaz exkluzívnej blízkosti, ktorú k sebe naše národy majú. Aj vzhľadom na to, že sme obývali priestor jednej republiky predtým, a máme spolu kultúrne, jazykovo blízko, naše rodiny sú prepojené. Takže bol to akoby výraz tohoto typu blízkosti.

Čiže vaša posledná cesta takto pôjde zase do Českej republiky?

Je to tradícia aj prvé nástupné návštevy všetkých mojich predchodcov, aj mňa samej, aj rozlúčkové návštevy všetkých predchodcov a mňa samej sú venované Českej republike práve z dôvodu tejto blízkosti.

Ľuboš Blaha pravidelne upozorňoval, že ste nedostali nejaké oficiálne prijatie v Bielom dome. Je to teda méta, ktorú sa vám nepodarilo docieliť?

Viete čo, ani som to nemala ako métu. Viem, že teraz boli v súvislosti s tou cestou do Kanady a potom do San Francisca na západnom pobreží nejaké ako keby reči o tom, že som vlastne nešla do Bieleho domu. No ten termín sa neprispôsoboval Bielemu domu, ale ten sa prispôsoboval pozvaniu generálnej guvernérky Kanady na štátnu návštevu. Oni robia tento typ návštev iba dvakrát do roka a jedna z nich bola práve táto moja návšteva a to bolo pre mňa určujúce. Komunikovali sme s možnosťou, či tam je priestor, ale úplne rozumiem, že americký prezident sa neprispôsobí tomu, že mala som ten jeden deň slot, kedy by som išla okolo. Čiže to, čo bolo stanovené a dané, bol termín návštevy Kanady a tomu sa prispôsobovala návšteva Spojených štátov s biznis delegáciou, keď sme išli do San Francisca. A Ľuboš Blaha je jeden z tých šíriteľov naratívu o tom, ako som ja predĺženou rukou a agentkou. Tak možno že teraz má potvrdenie, že to je taký nezmysel. Máme so Spojenými štátmi dobré partnerské vzťahy. Ja som sa s prezidentom Bidenom stretla niekoľkokrát opakovane na rôznych podujatiach a toto nepatrilo k žiadnym mojim métam.

A možno taktiež na odľahčenie a ironicky, keď už ako americká agentka sa nedostane do Bieleho domu, tak ste teda neplnili tie nóty, ktoré dostávate?

Ono je to asi takto absurdné, že celá tá legenda o americkej agentke. Ono by to bolo vtipné, keby to nebolo nebezpečné. Problém je v tom, že vyhlasovať o hlave štátu… Oni vedia, že to je nezmysel. Ja som o tom presvedčená, že oni zasa vedia narátať do päť a vedeli, že toto funguje, lebo je to taká abstraktná, nepreukázateľná sila. Lebo keď vás vymenujú za delegáta Marťanov, tak ako dokážete, že nie ste. To je naozaj veľmi náročné vyvrátiť nejaký blud. No jednoducho nech oni dokážu, že to tak je, ale naozaj s tými faktami a nie chymérami. Takže toto je jedna z tých lží. Aj o zmarení referenda a podobne. Referendum som nezmarila ani ja, ani Ústavný súd svojím rozhodnutím, ale ten, kto napísal tie neústavné otázky. Toto sú legendy a naratívy, ktoré sú nebezpečné, pretože sú klamlivé a sú to vážne obvinenia z niečoho, čo som samozrejme nikdy neurobila.

Bavíme sa tu teraz naozaj o veľkej oblasti, dezinformácia je niečo, čo posledné roky naozaj narastá. Dokonca teraz vyšli nejaké najnovšie prieskumy, ktoré hovoria, že väčšina Slovákov si myslí, že dokáže poľahky odhaliť manipuláciu, dezinformáciu. Na druhú stranu, máme tu rôzne prieskumy, či už z Globsecu, ale aj z ďalších medzinárodných organizácií, ktoré ukazujú, že Slováci sú práve národ, ktorý najviac je náchylný veriť pravdám. Ako proti tomu dokážeme bojovať? Ako dokážete proti tomu bojovať vy z pozície prezidenta a čo možno čaká toho ďalšieho?

No je to novodobý mor, keď to takto nazvem. Zďaleka samozrejme, nie len na Slovensku. Je to bezpečnostné riziko. Je to pravidelne téma, ktorú, ktorá sa zmieňuje na samitoch Severoatlantickej aliancie, kde z úst nielen mojich, ale aj lídrov iných štátov, pretože to mnohé služby vyhodnocujú ako bezpečnostné riziko. Informačná vojna, to znamená záplava nezmyslov, dezinformácií, ktoré primárne majú smerovať k destabilite, k znedôveryhodneniu politických lídrov a k nestabilite vnútornej v danom štáte. Je to veľké nebezpečenstvo a podľa mňa to, kde je tá prvá základná križovatka v danej krajine, je ochota uvedomiť si to, že to riziko tu je a ochota sa tým vôbec zaoberať.

A zažila som päť vlád. Táto je piata a vidím tu jednak dynamiku nárastu vplyvu tých dezinformácií a vidím rôznu mieru ochoty tento problém brať vážne a robiť vo vzťahu k nemu reálne a zodpovedné kroky. A tu nejde o žiadnu cenzúru. Ja si sama pamätám komunistické časy. Bola som dosť veľká na to, aby som si to pamätala. Tu ide o ochranu práv, myslím napríklad aj osobnostných práv. Tie útoky, ktoré vidíme, vyhrážky zabitím, ktoré vidíme na internete. To je záplava, to je obrovská záplava. Kde buď sa tomu budeme vedieť efektívne postaviť, alebo nás to valcuje. Rozloží nás to ako spoločenstvo.

Toto je tá obrovská daň a nebezpečenstvo, ktoré je s tým spojené. Zvyšujúca sa miera vzájomnej nedôvery. Ľudia sa boja jeden druhého. To vyplýva z mnohých prieskumov. Neveria si navzájom. To je niečo, čo je rozkladajúce spoločenstvo a spoločnosť a my sme nútení spolu žiť, spolupracovať, tvoriť jeden národ, jednu občiansku spoločnosť. To je hrozne dôležité. A sociálne siete a dezinformácie sú niečo, čo tu krehkú rovnováhu a puto medzi nami veľmi ohrozujú. Dá sa s to samozrejme manažovať nejakým spôsobom v právnej rovine, v preventívnej rovine, vo vzdelávaní. Je to beh na dlhé trate, ale hlavne s tým treba naozaj niečo efektívne robiť.

Vyzerá to, že s tým naopak prestávame niečo robiť, pretože už máme tu avizované stopnutie podpory, či už je to z rezortu kultúry, z rezortu spravodlivosti. Znamená to, že tá dezinformácia nás bude zaplavovať ešte viac ako doteraz, keď takéto inštitúcie nie, aby bojovali proti dezinformáciám, ktoré sú realita? Hovoria to samozrejme, oni majú v rukách aj tie rôzne informácie od bezpečnostných zložiek, ale napriek tomu sa rozhodli ísť touto cestou. Čo to môže spôsobiť?

Pre mňa je to šokujúce, že takýmto spôsobom sa k tejto téme aspoň zatiaľ uvidím, ako to bude pokračovať, pristupuje. A teraz myslím napríklad aj to stopnutie fondov, ktoré mohlo podporiť, ako keby viacerých väčšie, širšie úsilie v boji s dezinformáciami. Je to zrejme podcenenie toho rizika a ja sama osobne som absolvovala viaceré brífingy v rámci bezpečnostných služieb, kde poukazovali na konkrétne prípady toho, čo to robí, ako to formuje spoločnosť, aké nebezpečenstvo z toho vyplýva a hovorím, že je to element alebo problém, ktorý je popísaný vo viacerých krajinách sveta.

Už sú dobre praktiky ako s tým iné krajiny sveta narábajú a v pomere k tomu, ako ste povedali na začiatku, že Slovensko podľa mnohých prieskumov týmto falošným naratívom podlieha skoro najviac spolu s Bulharskom, tak bolo by dobré, keby si tie osoby, ktoré sú zodpovedné za boj s dezinformáciami, tieto faktory uvedomili, že tak ten svet asi nebojuje s dezinformáciami nadarmo, hoci nehovorím, že vždy úspešne. Je to veľká téma celosvetovo, ale to úsilie je absolútne potrebné a nevyhnutné, lebo ako som povedala, je to jednak bezpečnostné riziko, ale rozkladá to spoločnosť a vzťahy v nej.

Kde je zodpovednosť politikov? Politická komunikácia hrubne, hrubne komunikácia v spoločnosti. Do veľkej miery aj politológovia hovoria, že sa preberajú vzory správania. Vnímate to rovnako? Sú zodpovední za to politici? Vedia si vyvodiť tú osobnú zodpovednosť tohto, alebo vôbec nie?

Obrovskú mieru zodpovednosti máme my politici, pretože každé naše slovo tým, že je ozvučené médiami, tak má o to väčší dopad a dosah. O to viac môže byť zraňujúce. O to viac môže spôsobiť zmätenie v spoločnosti alebo alebo zblúdenie ľudí. Je to veľmi zodpovedná vec, čokoľvek, čo povieme. A ešte treba povedať, že to, čo povieme, tak tomu predchádza to, čo si myslíme a čo cítime. Pre mňa politika je obrovskou skúsenosťou aj v tom, že aj vzhľadom na moc, ktorou človek disponuje v tej danej funkcii, je to obrovský a vysoký nárok na prácu samej so sebou, na svojom sebapoznaní, na sebaprijatí, na všetkých tých dôležitých kvalitách dozrievania človeka v každom jednom okamihu.

Pretože to, aký som človek, takú politiku robím, tak sa vyjadrujem a tam veľmi je to úzko spojené s tým, že či moje prejavy sú skôr smerujúce k upokojeniu situácie. To sa vôbec nevylučuje s nejakou mäkkosťou, alebo teda respektíve s nejakou jasnosťou v tom, že keď s niečím nesúhlasím, tak to človek vie argumentačne popísať, ale ešte nemusí byť osobný, nemusí byť nenávistný, nemusí preboha klamať. Toto sú všetko faktory, ktoré sa stali ako keby normálom v slovenskej politike.

Ja ich odmietam a považujem to za opäť veľmi nebezpečné smerom ani nie, že medzi politikmi tí možnože nijak zhrubnú a nebude sa ich to týkať, ale smerom k ľuďom, k spoločnosti. Ako keby sme robili normou správanie a rétoriku, ktorá je absolútne pod normu, neslušné, klamlivé a podobne.

Začíname normalizovať alternatívne médiá. Ja by som to síce médiami osobne takto nenazývala, pretože štandardné médiá podliehajú nejakým regulačným úradom, zatiaľ čo dalo by sa povedať, že to sú skôr nejaké blogerské záležitosti, čo sa teraz deje. Politici postupne ale hovoria, že to je jediné fórum, kde dokážu získať verejnosť, občania pravdu. Ako vnímate takýto ten otvorený boj proti tradičným médiám, ktoré sú ale regulované?

Predovšetkým je potrebné si uvedomiť presne ten rozdiel, ktorý ste povedali, že štandardné médiá fungujú v nejakom regulovanom rámci. Sú tam isté nároky na profesionalitu, majú svoje etické kódexy a etické štandardy. Napríklad pokiaľ ide o overovanie informácií. Toto všetko sa vôbec netýka toho nového elementu, ktorý sa rozmohol na sociálnych sieťach. Opäť musím povedať, že nielen na Slovensku, je to nový fenomén všade, veľmi vplyvný fenomén. No a ja opäť môžem povedať iba cez seba a svoju osobnú skúsenosť: keď som ako prezidentka republiky, keď potrebujem doručiť nejakú informáciu, vysvetliť svoje rozhodnutie, tak využívam na to štandardné médiá a musím povedať, že tá cesta funguje. Samozrejme, na druhej strane je dezinformačná vlna alebo vodopád nezmyslov, ktoré nejakým spôsobom hneď spracujú to, čo poviem, inak.

Ale to pre mňa neznamená, že teraz mám ísť do tohoto typu média to vysvetľovať. Využívam štandardné médiá z toho dôvodu, ktorý som vysvetlila a ktorý ste vy naznačili o tom, že to je v regulovanom rámci, kde sú nejaké, ako keby sme nerezignovali ešte na nároky nejakej kvality, profesionality a etiky.

Čo sa týka vašej komunikácie a Vášho pôsobenia, vnímate, že ste urobili počas svojho úradu nejakú zásadnú chybu? Čo by ste zobrali možno že späť a urobili inak?

Nepamätám si a teda možno hovorím zodpovednejšie to posúdi skôr asi história a ja možno s trošku väčším odstupom času, ako keď som teraz ešte v tom behu. Ale nie som si vedomá rozhodnutia, ktoré by som mala pocit, že bolo hodnotovo nesprávne, že by som robila kompromis sama so sebou, že kvôli tomu, obrazne povedané, neviem spávať. Takéhoto rozhodnutia si nie som vedomá.

Myslím si ale, že pokiaľ ide o spôsob, akým sa mi darilo a niekedy nedarilo odkomunikovať svoje rozhodnutia, tam - ešte navyše ako keby za behu toho faktoru, ktorý spomíname počas celej tej debaty nárastu vplyvu sociálnych médií, to bol nový element aj pre mňa, akým spôsobom sa zrazu začala viac a viac vylievať rôzna vlna dezinformácií a mám pocit, že reakcia moja, ale možno aj iných politikov bola na to, ako keby trochu aj opozdená, menej intenzívna. Lebo vlastne oni vás dokážu zahltiť spôsobom, že máte pocit, že máte vysvetľovať 24/7, že toto nie je pravda, tamto nie je pravda. A to je, ako som povedala, že to je nerovný boj.

Čiže pokiaľ ide možno o mieru hĺbku intenzity, intenzitu vysvetlenia, tam tam sú aj faktory, ako je únava alebo vôbec nejakej sily ešte niečo znova ísť a vysvetliť. Tam vnímam, že možno som nebola vždy úplne aktuálna, alebo na tepe dňa, alebo dostatočne dostatočne intenzívne prítomná v tom priestore.

Napríklad to, že vám chýbala ráznosť, vám vyčítali niektorí politici v prípade vymenovania úradníckej vlády a zároveň predčasných volieb. Je to doteraz používané často v rámci toho, že prečo vlastne robíme tie skrátené legislatívne konania - pretože vy ste zdržiavali čas. Boli ste ochotná súhlasiť s tým, že sa budú konať predčasné voľby neskôr, netlačili ste na vtedajšiu vládu, aby to bolo skôr.

To je zaujímavá historka toto, lebo po prvé, to rozhodnutie padlo v parlamente. Predčasné voľby neurčuje hlava štátu, ale určuje ho Národná rada Slovenskej republiky a je dohľadaťné v niekoľkých vyjadreniach v decembrovom, januárovom aj vo februárovom, čo si pamätám, že som volala po predčasných voľbách v júni a nie v septembri. A fakt, ktorý ale sedí je, že som tým termínom nepodmienilaý a bolo to na rozhodnutí Národnej rady odvolanie alebo teda výmenu vlády Eduarda Hegera za úradnícku vládu, Ale to súviselo s mnohými inými faktormi a to, že napríklad ešte sa prijímali balíky energetickej pomoci, kde mala vláda Eduarda Hegera rozbehnuté veci a mala hlavne, čo je dôležité, väčšinu v parlamente, ktorá to mohla prijať.

Keby som v tom januári vymenila úradnícku vládu, tak tam neprejde nič. A ten, kto na to doplatí, sú ľudia a firmy v súvislosti s energetickou pomocou. Na toto sa často zabúda a zoberie sa iba ako keby taká ľahko zapamätateľná schéma, kde sa ešte mne prisúdiť aj termín volieb, ktoré ani prezident neurčuje. Takže za tým všetkým je ďaleko bohatší a štruktúrovanejší príbeh. A pamätám si, že to rozhodovanie bolo veľmi poctivé, zohľadňujúce veci, aj ktoré možno vo verejnom priestore sa medzitým stratili a zabudli. A trvám na tom, že som volala po júnovom termíne. Parlament sa rozhodol na septembri a vládu alebo výmenu vlády som týmto nepodmienila z ďaleko širších dôvodov, než je len termín volieb.

Čiže by ste to neurobili ani teraz inak?

V tom kontexte, v ktorom som bola, v tej situácii, v ktorej sa Slovensko nachádzalo, keď ešte bolo potrebné v parlamente presadiť a Hegerova vláda tam tú väčšinu mala, nie úradnícka vláda, čo sa napokon potom aj potvrdilo, tak by som sa zrejme rozhodla presne takto isto. Musí tam byť v skutočnosti, ktoré by som vyhodnotila inak.

Vy ste sa teda vyjadrili, že nemáte ambíciu pokračovať v politike nejakým spôsobom. Napriek tomu ešte pred niekoľkými mesiacmi, dokonca to bolo vlastne myslím, že okolo leta alebo tak minulého roka sa rozprávalo, že či náhodou nebudete zastávať vysokú funkciu v Severoatlantickej aliancii. Takáto ponuka je na stole? Prišla vôbec niekedy? A ak by prišla, zvažovali by ste ju?

Viem, že sa o tom písalo vo svetových médiách a viem, že o tom bola nejaká polemika.

Politico to prinieslo vtedy.

Aj The New York Times a podobne, myslím. Viem, že to bola nejaká debata o tom. Ja som veľmi realistický človek, človek, ktorý cíti odbornosť. A predstava, že by som mala pôsobiť na čele takejto inštitúcie, ktorá je predovšetkým zameraná na obranu a bezpečnosť v čase, keď máme vojnu na európskom kontinente, pre mňa vôbec neprichádza, neprichádzala do úvahy. Ja som veľmi rada, že s mojím vzdelaním právničky a profesiou advokátky som, keď som vykonávala, vykonávam túto funkciu, tak mi to bolo nesmierne, veľmi, veľmi nápomocné, mimochodom. To som považovala akoby za primerané aj s tým vhľadom, ktorý som predtým mala do fungovania orgánov verejnej moci. Chcem tým povedať, že veľmi si ctím profesionalitu a ctím si odhad vlastných síl a kapacít.

Do budúcnosti nejaké európske pozície by sa vám viacej hodili, viacej by ste si sa tam vedeli predstaviť? Teraz už asi nestíhate veľmi termín európskych volieb, ale napríklad o ďalšie roky.

Ja si vôbec nepamätám, že som kedykoľvek, ani ako dieťa, ani ako dospelá snívala o pozícii a jediný sen, alebo možno takú nevypovedanú túžbu, ktorú som mala, je, že nech robím niečo, čo mám pocit, že má zmysel a forma je to sekundárne. No vyšlo to tak, že som prezidentkou republiky, ale keby to je až vtipné, akým spôsobom a motívom som sa k tomuto dostala. Lebo ja som naozaj chcela pomôcť zmenám, ktoré som sa mi zdalo, že sú našliapnuté. Mala som nejaké poznanie v oblasti fungovania orgánov verejnej moci a že budem užitočnou silou v nejakom prúde zmien. Takže ani teraz to nemám tak, že by som snívala o nejakých postoch a pozíciách a budem rada, ak moje skúsenosti a znalosti budem môcť využiť ku prospechu verejných vecí.

Čiže zatiaľ neviete, že čo budete presne robiť, alebo už viete alebo nepoviete, poprípade?

To, čo viem určite je, že si chcem chvíľočku oddýchnuť.

Ešte na záver by som sa chcela spýtať nejaký odkaz pre vášho nástupcu. Čo ho bude teda čakať a čomu by sa určite mal venovať a na čo by nemal teraz zabúdať?

To je zodpovedná výzva a otázka. Nemám pripravenú odpoveď, tak prosím berte, ktokoľvek by si to pozrel, aj trošku s rezervou. Je samozrejme úplne hodné rešpektu, že ktokoľvek bude zvolený, príde sem so svojou výbavou profesijnej skúsenosti, so svojimi témami a prioritami a to je potrebné rešpektovať. Samozrejme by som bola veľmi rada, keby istá kontinuita v témach niektorých, napríklad ľudí, ktorí sú ohrození, mohla nejakým spôsobom pokračovať aj v mandáte môjho nástupcu.

Veľmi by som si priala, aby to bol silný ochranca ústavnosti, prirodzene, lebo vidím ako veľmi dôležité to je. Aby to bol človek, ktorý je schopný aj takých tých mäkkých kvalít ako je ľudskosť, empatia, solidarita, lebo aj tú považujem za nesmierne dôležitú. Z tohto miesta vysielať smerom k Slovensku a k ľuďom, ktorí tu žijú. Keby to bol človek, ktorý ten mandát chápe ako službu ľuďom, nie ako nejakú výsadu. A v neposlednom rade, tak ako som spomenula, aby to bol človek, ktorý má a udržiava si vysokú mieru vnútornej slobody, lebo iba tak je možné tú službu vykonávať plnohodnotne pre ľudí.

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor, pani prezidentka. Ja pre našich divákov dodám, že to, či budú naozaj spĺňať kandidáti práve tieto hodnoty a s čím by chceli prísť do tohto úradu, poprípade kam posunúť práve inštitút aj prezidenta, o tom sa budeme rozprávať už od budúceho týždňa, pretože si pozveme do relácie kreslo pre kandidáta každého jedného kandidáta osobitne. Začíname v pondelok o 14:00.