Rozhovory 24: Nicholas Winton zachránil 669 detí, no sám sa cítil zahanbený. Jeho syn prezradil, prečo

Otec, ktorý radšej pracoval v záhrade, než hovoril o minulosti

Nick Winton sa narodil v roku 1952, teda niekoľko rokov po skončení druhej svetovej vojny. Na detstvo so svojím otcom spomína predovšetkým cez obyčajné spoločné chvíle. Jednou z jeho najobľúbenejších činností bola práca vo veľkej rodinnej záhrade. Sir Nicholas Winton ho povzbudzoval, aby mu pomáhal, a postupne ho učil aj praktickým zručnostiam.

Spoločne opravovali rôzne veci a pracovali s náradím. Práve vďaka tomu sa Nick naučil opravovať a skladať predmety, čo neskôr využil aj pri stavbe vlastného auta. O záchrane československých detí sa však doma veľa nerozprávalo. Otec podľa jeho slov nebol človekom, ktorý by sa rád vracal k vlastným zásluhám.

Winton sa pred vojnou považoval za pacifistu a nechcel bojovať. Neskôr však svoj postoj zmenil. Uvedomil si, že keď niekto druhého šikanuje, samotný pacifizmus nemusí byť účinnou odpoveďou. Pridal sa preto k britskému Kráľovskému letectvu (RAF). Pre problémy so zrakom nepôsobil ako bojový pilot, venoval sa prieskumným letom.

Sir Nicholas Winton

TASR

​

Nechcel všetko uznanie pre seba

Nicholas Winton sa počas záchrannej operácie v roku 1939 podieľal na organizovaní transportov československých detí do Británie. Celkovo sa podarilo zachrániť 669 detí. Podľa jeho syna však otec nikdy nechcel, aby sa celý príbeh spájal výlučne s jeho menom. Zdôrazňoval, že v Prahe pracovali ľudia, ktorí riskovali oveľa viac. Zabezpečovali dokumenty, vybavovali povolenia a pomáhali deťom dostať sa na vlaky. „Bol často aj taký zahanbený, že dostal toľko ocenení a také veľké uznanie. V prvom rade on možno prišiel s touto myšlienkou. Ale podľa neho boli v tom procese ľudia, ktorí boli v oveľa väčšom nebezpečenstve v Prahe,“ vysvetlil Nick.

Jeho otec navyše vnímal aj to, čo sa nepodarilo. Zvlášť ho trápil deviaty transport, ktorý mal odísť 1. septembra 1939. Vypuknutie vojny však jeho odchod znemožnilo. Vo vlaku malo byť približne 250 detí. „On si rozmýšľal, keby som pracoval možno trošku viac, keby ten vlak odišiel možno o deň alebo dva skôr, všetky tieto deti mohli prežiť. Takže myslím si, že nikdy neodpustil sám sebe za to, že tento vlak neodišiel, namiesto toho, aby sa tešil zo životov, ktoré boli zachránené,“ povedal jeho syn.

Prečítajte si tiež

Smutný príbeh Wintonových detí vo filme Ruky na skle podčiarkuje hudba z pera známeho jazzového sólistu

​

Zachrániť deti nestačilo, každej musel nájsť rodinu

Organizovanie transportov bolo len časťou celej záchrannej operácie. Aby deti mohli odísť do Británie, potrebovali víza, náhradnú rodinu, finančnú záruku aj povolenie od gestapa. Nick Winton vysvetlil, že britské úrady vyžadovali, aby malo každé dieťa vopred zabezpečené konkrétne miesto, kde bude žiť. Jeho otec preto hľadal rodiny, ktoré by boli ochotné prijať utečencov.

Pomáhali mu aj inzeráty v novinách. Keď sa napríklad ozvala rodina ochotná prijať osemročného chlapca, poslal jej fotografie detí približne v tomto veku, aby si mohla vybrať. Proces komplikovala aj pomalosť britských úradov pri vydávaní víz. Winton preto niektoré pravidlá obchádzal, aby sa transporty mohli uskutočniť. „Boli to výzvy a problémy, ktoré musel prekonať,“ zhrnul Nick.

Keď sa postavilo celé televízne publikum

Príbeh Nicholasa Wintona zostával desaťročia takmer neznámy. Zmenil sa až v roku 1988, keď jeho manželka našla starý album s fotografiami detí, ich menami a ďalšími dokumentmi. Kniha sa dostala k moderátorke Esther Rantzen, ktorá Wintona pozvala do televíznej relácie. Vedľa neho sedeli dve ženy, ktoré netušil, že sú medzi zachránenými deťmi. Na konci relácie moderátorka vyzvala divákov v štúdiu, aby sa postavili všetci, ktorí vďačia za svoj život Nicolasovi Wintonovi. Postavilo sa celé publikum.

Nick Winton priznal, že jeho otcovi trvalo desať rokov, kým rodine odpustil, že ho do televíznej relácie dostala. Myslel si totiž, že pôjde iba o krátke technické stretnutie. „A tam ste videli aj slzy, čo bolo niečo mimoriadne. Zvyčajne neukazoval emócie. Bol takým Britom, suchým Britom, ako by sme mohli povedať. Ale keď to dnes vidím, ešte stále je to mimoriadne dojemné pre mňa ho tam vidieť,“ spomínal jeho syn.

Reláciu v roku 1988 sledovalo približne 20 miliónov ľudí, teda asi tretina britskej populácie. Po odvysielaní sa začali ozývať ďalší ľudia, ktorí sa snažili zistiť, či aj oni patria medzi zachránené deti. Pre Nicka sa práve vtedy zmenil pohľad na otcovo konanie. Až keď videl ľudí stojacich v televíznom štúdiu, naplno si uvedomil, koľkým životom jeho otec pomohol. „Uvedomil som si, že títo ľudia by tam neboli, pokiaľ by to môj otec neurobil. Pre neho to bol osemmesačný projekt, ktorému sa čiastočne venoval, a potom to niečo začalo znamenať. Je to skutočný život. Nie je to len príbeh,“ povedal.

669 ďalších bratov a sestier

Ľudia, ktorých Nicholas Winton zachránil, sa neskôr stali známymi ako Wintonove deti. Mnohí z nich mali pri odchode z Československa iba štyri, päť či šesť rokov. Niektorí preto vôbec netušili, ako sa dostali do Británie. Až po odvysielaní televíznej relácie začali kontaktovať BBC a zisťovať, či sa nachádzajú na zozname zachránených detí. „A ja som zistil, že mám o 669 viac bratov a sestier. Bolo to trošku zvláštne,“ povedal s úsmevom Nick.

S niektorými zachránenými deťmi zostal v kontakte. Mnohí už, žiaľ, nežijú, no ich rodiny a ďalšie generácie udržiavajú vzájomné vzťahy.

Jeho odkaz: Nestačí sedieť na gauči

Jedným z najdôležitejších posolstiev Nicholasa Wintona bolo presvedčenie, že človek môže urobiť oveľa viac, než si sám myslí. Jeho kniha spomienok niesla názov Ak to nie je nemožné, malo by to byť možné. Nick toto motto pripomína aj počas stretnutí so žiakmi v školách. Vysvetľuje im, že keď niekto povie, že niečo nedokážu, nemusí to znamenať, že je to skutočne nemožné. Často ide iba o to, že systém niečo neumožňuje alebo ľudia nevidia vhodnú cestu.

Prečítajte si tiež

Je jedným z Wintonových detí. Bohatý život Lady Mileny dostane filmovú podobu

​

Najdôležitejší odkaz svojho otca však spája s každodennou ochotou pomáhať. „Keď budete len sedieť na gauči, neznamená to, že ste zlý, ale neznamená to, že ste dobrý. Čiže jeho motto alebo jeho presvedčenie bolo, že by sme sa mali zapojiť do pomoci pre ľudí, hľadať ľudí, ktorí potrebujú pomoc, a potom niečo urobiť,“ vysvetlil.

Podľa neho pritom nemusí ísť vždy o veľké činy. Niekedy stačí aj úsmev na človeka, ktorý prežíva ťažké obdobie. Nikto totiž nevie, aký význam môže mať aj zdanlivo malá pozornosť.

Nádor na mozgu mu zmenil pohľad na život

Nick Winton má za sebou aj vlastnú náročnú životnú skúsenosť. V období, keď sa mu darilo v podnikaní, mu diagnostikovali nádor na mozgu. Lekári mu podľa jeho slov dávali prognózu štyri až päť rokov života. Toto obdobie označil za jednu z najväčších životných lekcií. Uvedomil si, že dovtedy príliš často myslel na budúcnosť a na to, čo dosiahne neskôr. „Jedna vec je, že žijeme v prítomnosti, teraz, v tejto minúte. Dovtedy som žil často v budúcnosti. Práve som rozmýšľal, keď to dosiahnem, potom sa to stane, v budúcnosti všetko bude nádherné. Ale nemôžete žiť v budúcnosti. Treba žiť v prítomnosti, v tomto okamihu,“ povedal.

Druhou lekciou bola podľa neho nepredvídateľnosť života. Človek si môže naplánovať budúcnosť, no udalosti sa často vyvinú úplne inak. Práve ťažké obdobia mu podľa vlastných slov priniesli najväčší osobný rast. Nechcel by ich znovu zažiť, no dnes dokáže oceniť aj to, čo sa mu v živote nepodarilo.

Varuje pred jednoduchými odpoveďami politických lídrov

Pri šírení odkazu svojho otca sa Nick stretáva aj s otázkami o súčasnom svete. Obavy má predovšetkým zo spôsobu, akým ľudia prijímajú informácie a rozhodujú sa. Upozorňuje na politikov, ktorí ponúkajú jednoduché riešenia zložitých problémov a presviedčajú voličov, že všetko vyriešia, ak dostanú ich podporu. „Príde nejaký líder, ktorý povie: Mám riešenie. To je všetko ich chyba. Zbavíme sa ich a tie problémy odídu. Alebo keď niekto povie: Zajtra to bude v poriadku, voľte mňa. A ľudia sú takto zvádzaní argumentmi, ktoré sú veľmi jednoduché, zdajú sa byť jednoduché, ale často tomu tak nie je,“ upozornil.

+1 fotka

Deti museli poslať samé preč, aby ich zachránili pred istou smrťou. Dokumentárny film Ruky na skle vás chytí za srdce

​

Ľuďom odporúča, aby si informácie overovali, čítali a premýšľali nad tým, či sú dôveryhodné. Podľa neho by sme nemali očakávať, že všetky problémy vyrieši jediný politický líder. Svoje obavy ilustroval príkladom autobusu, v ktorom sa cestujúci rozhodujú, či prejdú cez útes. Ak traja chcú pokračovať, dvaja sú proti a piati nehlasujú, autobus napokon cez útes prejde. „Mám pocit, že na Západe je to trošku takto. Mnohí nám povedia: Poďme k tomu útesu. A mnohí ľudia nad tým len pokrčia plecami. Musíme byť veľmi opatrní v tom, čo hľadáme. A musíme viac spolupracovať. Musíme byť silní spolu, pretože jeden človek neurobí všetko,“ povedal.

Pomoc môže začať aj piatimi eurami

Nick Winton prišiel na Slovensko aj v súvislosti s piatym výročím fungovania neziskovej organizácie Donio. Pomáha jej získavať finančné prostriedky pre organizáciu, ktorá sa stará o onkologicky choré deti na Ukrajine. Zdôraznil, že ľudia často podceňujú význam vlastného príspevku. Majú pocit, že sami nedokážu nič zmeniť, no keď sa spoja viacerí, výsledok môže byť významný. „Predstavte si, keby som niekomu prispel piatimi eurami, desiatimi eurami. Ako to môže pomôcť skupine ľudí, ktorí trpia? Tie deti trpia nielen vojnou, ale aj tragickou chorobou. Často si myslíme, že sme príliš malí na to, aby sme boli dôležití, ale spolu títo ľudia môžu urobiť niečo veľké,“ povedal.

Na záver zdôraznil, že dobro nemusí byť verejne oceňované ani odmenené. Dôležité je podľa neho jednoducho pomáhať, keď je to potrebné. Odkaz svojho otca dnes vníma ako príležitosť využiť rodinný príbeh na niečo, čo môže pomôcť ďalším ľuďom. „Dostal som tento dar. Je to rodinný príbeh a môžem ho využiť na to, aby som pomohol zmene vo svete. Myslím si, že týmto sa stal môj život. Snažiť sa urobiť svet lepším, podobne ako on by rád urobil svet lepším,“ uzavrel Nick Winton.