Ich sny sa zmestia do dlane: Želania ukrajinských detí doháňajú k slzám

Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.

BRATISLAVA / Televízia JOJ pomohla vytvoriť krajšie Vianoce stovke ukrajinských detí. Za touto pomocou však stoja roky práce, desiatky ciest a silné osobné príbehy. Redaktorka TV JOJ Mária Dulaiová sa humanitárnej pomoci Ukrajine venuje od prvých týždňov vojny – a pokračuje dodnes.

Ukrajina je na tom horšie ako počas prvého roku invázie

Prvá zbierka vznikla už koncom marca 2022, približne mesiac po začiatku plnohodnotnej ruskej invázie. Impulz prišiel od kamarátov z Ukrajiny, ktorí vozili pomoc dodávkami, no náklady boli neudržateľné.

„Išla som za naším riaditeľom spravodajstva Rolandom Kubinom s tým, či nevieme zohnať väčšie auto. Z väčšieho auta bol nakoniec kamión,“ spomína Marika Dulaiová. Začiatky boli skromné – prvý kamión bol viac prázdny než plný. No veľmi rýchlo sa situácia zmenila.

„Neskôr sme veci nechávali doma, lebo ani kamióny nevedeli pojať všetko, čo ľudia nosili.“ Dnes má za sebou trinásť kamiónov humanitárnej pomoci, nespočítateľné množstvo dodávok a stovky ton materiálu. To, čo sa na Ukrajinu vozí, sa v čase mení, no základ zostáva rovnaký.

Oblečenie, základné potreby, zdravotnícky materiál. Situácia sa však podľa Dulaiovej zhoršuje. „Ukrajina je dnes na tom horšie ako počas prvého roku vojny. Energetická sústava je zničená, nestíhajú ju opravovať. V Kyjeve boli desaťtisíce ľudí niekoľko dní bez tepla a teplej vody.“

Želania, ktoré doháňajú k slzám

Popri veľkých dodávkach sa občas objavia aj špeciálne projekty. Jeden z nich sa odohral tesne pred Vianocami. Prišla správa od kamarátky Mariny, ktorá dlhodobo pracovala s deťmi z frontových oblastí, no pre psychickú záťaž musela prestať. Tentoraz však prosila o pomoc pre približne 50 detí z kláštora v Dnipre – väčšinou vojnové siroty vo veku od niekoľkých mesiacov do 15 rokov.

Deti mali vlastné zoznamy želaní. „Keď sme ich poslali kolegom do redakcie, viacerí mi písali, že plakali. Tie deti si prosili baterku, maľovanky, ceruzky, bábiku, vedierko,“ opisuje redaktorka TV JOJ.

+4 fotky

Ukrajina zo satelitných snímkov

Zbierku pripravili kolegovia z redakcie TV JOJ spontánne, bez veľkej organizácie. Jedno z ďakovných videí však Marike Dulaiovej zostalo hlboko v pamäti. Chlapec, ktorý si želal baterku, dostal aj autodráhu. „Keď vytiahol autodráhu, povedal, že je to super. Ale keď vytiahol baterku, povedal: teraz sa mi splnil sen.“

Občas si poplače

Otázka psychickej záťaže je nevyhnutná. Marika Dulaiová priznáva, že si občas poplače, no hrôzy vojny si do seba neprenáša. „Beriem to ako fakt a ako novinársku prácu. Možno to znie necitlivo, ale je to moje šťastie. Mnohí kolegovia to psychicky nezvládli.“

Plač podľa nej funguje ako ventil. Humanitárna pomoc sa zároveň prirodzene prepája aj s novinárskou prácou. Dlhšie cesty umožňujú viac stretnutí, viac rozhovorov, viac príbehov. „Keď vás ľudia poznajú, zazvoní telefón, príde správa v noci, stretnete ďalších novinárov.“

Pri rozhovoroch s deťmi prenecháva iniciatívu na nich

Niektoré deti, ktoré si zažili hrôzy vojny, nerozprávajú vôbec, iné hovoria samé od seba. Nie však o bežných detských témach, ale o raketách a vojne. Za tri roky sa zmenila aj samotná Ukrajina.

„Cítim tam obrovskú depresiu, ale zároveň neuveriteľnú nezlomnosť. Ľudia bez rúk, bez nôh, veteráni – a nevzdávajú to. Stále sa snažia niečo vymyslieť.“ Pomoc pokračuje aj ďalej. Najbližšia cesta je plánovaná na 5. februára. „Ideme dve ženy, zháňame veci a potrebovali by sme dodávku.“

Pomôcť môže ktokoľvek, nielen ľudia z televízie. Kontakt je najjednoduchší cez sociálne siete Mariky Dulaiovej, najmä Instagram.

Aj po troch rokoch vojny tak zostáva jedno jasné: niekedy na to, aby sa niekomu splnil sen, stačí obyčajná baterka.