15°
Bratislava
Rozhovory 24: Aktuálna situácia v Černobyle
Rozhovory 24: Aktuálna situácia v Černobyle
Máte vypnuté reklamy
Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.
BRATISLAVA / Ukrajinský Černobyľ bol aj pred vojnou na Ukrajine uzavretou zónou neprístupnou pre verejnosť. Napriek tomu tam zostalo žiť niekoľko ľudí, ktorí sú odkázaní na zásobovanie a pomoc zvonku. Počas vojny sa ich situácia ešte zhoršila. Hoci nie je jednoduché dostať sa do Černobyľu, našej repotérke Kataríne Kleknerovej sa to podarilo. Okrem Katky sme privítali v štúdiu aj dobrovoľníka Andreja Pastoreka, ktorý vozí potraviny a lieky obyvateľom černobyľskej zóny.
Ako sa vám podarilo dostať sa do Černobyľu? Pretože to vôbec nie je jednoduché.
Nie je to jednoduché, ale ja by som možno na úvod povedala, že my sa nejdeme teraz baviť o Černobyle ako o nejakej turistickej destinácii alebo o výletoch pre dobrodruhov, pretože to naozaj bolo pred niekoľkými rokmi. Černobyľ je súčasťou krajiny, kde je vojnový stav a aj v Černobyle je vojna.
Ja len poviem, že my, keď sme tam nakrúcali, tak presne počas tých nocí, kedy sme spali v Kyjeve, tak bolo to veľké bombardovanie. Čiže my sme boli v tú noc v kryte. Keď ste v meste, hľadáte nejaký podzemný úkryt, kde sa môžete skryť, ale keď ste v Černobyle a zaznejú sirény a nám tie sirény tam zneli v tom Černobyle, tak vtedy ten strach dostáva úplne iný rozmer.
Keď sme odchádzali, tak bezpečnostná služba si prezrela každý jeden záber, ktorý sme tam natočili a ak by tam bol záber, s ktorým oni nesúhlasia, ktorý teda nesmie byť zo strategických alebo bezpečnostných dôvodov zverejnený, tak by sme ho museli vymazať.
Andrej, vy ste dobrovoľníkom v Černobyle. Čo to teda znamená? Prečo práve toto miesto? Ako pomáhate? Katka bola v černobyľskej elektrárni po prvýkrát. Ak mám dobré informácie, ale Andrej, to nie je asi váš prípad.
Áno. Ja do Černobyľu chodím od roku 2013. Bol som tam už viac ako 25-krát a počas vojny som sa rozhodol pomáhať, keďže už tam poznám tých ľudí a viem v akej sú situácii a aké je to miesto. Je to miesto, na ktoré sa občas akoby zabúda. Rozhodol som sa pomáhať a myslím si, že to má veľmi dobrý ohlas.
No možno sa ani tak nezabúda, ale bežní ľudia si možno hovoria, že odkedy tam nastal ten problém a nejakým spôsobom sa to celé tam zabetónovalo tak, že tam ľudia ani nežijú a chodia tam len alebo chodili tam len také tie občasné turistické zájazdy pre odvážnych, ktorí chceli si namerať niekde radiáciu.
Áno, veľa ľudí si doteraz myslí, že vlastne po havárii v roku 1986 ako keby ľudia odišli a nič sa tam nedeje. Ale tá elektráreň fungovala ďalej. Oni si nemohli dovoliť odstaviť takú veľkú výrobu elektriny. Pokrývali s ňou 10 percent celkovej spotreby krajiny. A taká zaujímavosť, že posledný reaktor fungoval až do 15. decembra roku 2000. Takže ešte 14 rokov po nehode elektráreň vyrábala elektrinu.
Čiže akí ľudia tam žijú, ako sa tam žije, ako sa tam pracuje?
Tak čo sa týka týchto ľudí. Sú to väčšinou starší ľudia, väčšinou po šesťdesiatke. My konkrétne sme stretli ľudí, ktorí majú okolo 80-90 rokov. Sú naozaj zdraví, vitálni, plní života. A možno si niekto pomyslí, že žijú chudobne. Samozrejme, elektrina.
Raz ju majú, raz nie. Vodu takisto čerpajú zo studní. Nejaké pravidelné zásobovanie potravinami tam neexistuje. Tak aj preto dobrovoľníci ako Andrej, ktorí vozia humanitárnu pomoc, tak sú pre nich naozaj veľkým pokladom. No a to sú tzv. černobyľské babušky.
Ale nepredstavujte si to tak, že oni žijú niekde v nejakej chalúpke vedľa seba. Naozaj sú to miesta obrovské, rozľahlé a niektorí obyvatelia žijú na pustatine, ďalší o niekoľko kilometrov ďalej, čiže oni nežijú spolu. Naozaj je to tak roztrúsené, po výbuchu černobyľskej elektrárne sa tam vrátilo okolo 100 ľudí a teraz ich tam žije niečo cez 20.
Čiže aj týmto ľudom pravidelne prinášate potraviny, lieky, všetko čo potrebujú. Akým spôsobom ste s nimi v kontakte?
Občas sa stane, že niektorá z tých babušiek má chytrý telefón a môžeme si písať aj na rôznych aplikáciách s nimi. Prípadne nás kontaktuje ich rodina so žiadosťou alebo s prosbou. Skôr by som povedal, čo potrebujú, čo im chýba. Sú to bežné potraviny, lieky a treba povedať, že dnes ich tam žije ešte 24. Žiaľ, ten vek nezastavíme a každým rokom je ich menej a menej. Ale tak snažíme sa aj týmto spôsobom, keď k nim prídeme, nejako ich trošku rozveseliť a podporiť, že teda myslíme na nich, že nie sú tam sami.
Celý rozhovor o živote v Černobyle nájdete vo videu.
