Kreslo pre kandidáta: Ivan Korčok

Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.

BRATISLAVA / Ivan Korčok, vek 59 rokov, ako povolanie uvádza zahranično-politický poradca, je ženatý a má 2 deti. Kandiduje lebo mu nie je ľahostajné, čo sa v našej krajine deje a cíti, že po 30 rokoch v diplomacii má ešte chuť a energiu pokračovať v službe našej vlasti.

Čo sa podľa vás pán Korčok teda deje v tej našej krajine, keďže toto vás zdvihlo zo stoličky, že idete kandidovať za prezidenta?

Ja si myslím, že sa dejú zásadné veci pre prítomnosť aj pre budúcnosť našej krajiny. Ako ste si všimli a začínam alebo hovorím už dlhodobo o tom, že Slovensko sa vychyľuje do jednej strany a ten smer, kam ideme, nie je v poriadku. Takže ja by som aj keby som uspel ako prezident Slovenskej republiky chcel prispieť k tomu, aby tu nastala nejaká nejaká rovnováha. Ona vychádza aj z ústavy pri popise kompetencií, samozrejme aj prezidenta, ale prezident má svoj politický priestor a ja by som naozaj chcel prispieť k tomu, aby Slovensko prestalo stagnovať, aby mladí ľudia prestali odchádzať zo Slovenska, aby nelámali palicu nad našou krajinou. Takže toto je momentálny stav, ale chcel by som k tomu povedať ešte aj to, že chcel by som, aby sme si aj z úradu prezidenta Slovenskej republiky začali hovoriť pravdu, ale nie popisovať tú tristnú situáciu, ale pravdu ako východisko k tej zmene, ktorú Slovensko naliehavo potrebuje.

Pravda je naozaj taký nástroj. Aj dosť politikov do veľkej miery, či ju povedia celú alebo nie. Takže určite je to niečo, s čím sa musí popasovať aj nový prezident. Čo sa týka vašej osoby, tak ja som zachytila niekoľkokrát, že napríklad aj súčasný premiér o vás sa vyjadroval, že vy ste nejakým žoldnierom, dokonca, že väčšieho žoldniera som v živote nevidel. Bolo to práve preto, že ste boli v službách práve štátu už od čias vlády práve Vladimíra Mečiara. Boli ste aj hovorcom vtedy ministra zahraničných vecí. Vnímate možno svoju zodpovednosť v tom, kam sa posunula spoločnosť, keďže ste boli vlastne, dá sa povedať stále pri nejakej garnitúre?

Vnímam moju politickú zodpovednosť za to obdobie, keď som bol v politike a to je 3 roky a nie 30 rokov. Ale zároveň chcem povedať, že sa hlásim k úplne všetkému, čo som robil v službe našej krajine od 1.1.1993, pretože ľudia, ktorí tieto nálepky dávajú, lebo nevedia nič iné, nevedia pochopiť, že tak ako lekári slúžia, ako slúžia vojaci v uniformách, tak slúžia aj diplomati. Predstavte si, že po každej zmene garnitúry by sa zmenilo tých 1000 alebo 1200 diplomatov, ktorí slúžia v krajine. Tak takto by sme fungovať nemohli. Takže tieto odkazy ja beriem naozaj ako skratky, ako politické nálepky. Stojím si za všetkým, čo som od 1.1.1993 pre krajinu urobil. Mimochodom, viedol som rokovania o vstupe do NATO. Bol som pri vstupe Slovenska do Európskej únie. Myslím si, že moja vizitka z toho, čo som pre krajinu urobil, je oveľa, oveľa lepšia a obhájiteľnejšia ako tí, ktorí takýmto spôsobom nálepkujú.

Predsalen ostanem ešte pri tom období, keď ste boli hovorcom. Bolo to už vtedy, keď už bola vláda. Vlastne mala za sebou kauzu aj únos prezidentovho syna. Došlo k vražde Róberta Remiáša. Ako ste to vy vnímali v tomto období? Či ste možno nemali taký vnútorný problém pracovať práve pre štát, keď do istej miery ten štát reprezentovala aj tá garnitúra.

No vnímal som to ako problém a aj to skončilo ako problém. Len pripomínam, pretože všetci si spomenú evidentne na to, že som bol hovorcom ministra zahraničných vecí, konkrétne Pavla Hamžíka, ale už málokto si spomína na to, že minister zahraničných vecí Pavol Hamžík odišiel po zmarenom referende. Ja som odišiel s ním. To znamená, že toto bol zásadný postoj v roku 1997. Neschovávam sa, nemám žiadny podiel na tom dianí, pretože som pôsobil ako radový diplomat. A ešte raz myslím si, že tá vizitka moja za celé tie roky, vrátane toho obdobia, keď sa lámal osud, je celkom zreteľná. Takže takýto je môj postoj k tomu.

Prvé rozhodnutie, ktoré urobíte po príchode do kancelárie prezidenta je, že sa stretnete s najvyššími ústavnými činiteľmi, aby ste si nastavili parametre spolupráce. Následne sa stretnete aj s rezortnými ministrami kvôli prioritám jednotlivých rezortov, aby ste zistili, kde treba pomôcť, kde treba pridať. Ako bude teda vyzerať tá vaša spolupráca práve s Robertom Ficom? Ten pre vás naozaj nemá momentálne pekné slovo. Zároveň ako keby aj tá kampaň je taká postavená svojim spôsobom, že buď alebo buď Peter Pellegrini, ktorý je súčasťou koalície, alebo vy.

No nemá pekného slova. Je to logické z toho pohľadu, že vláda potrebuje do prezidentského parlamentu poslať svojho asistenta, teda predĺženú ruku, ktorá bude opakom toho, čo prezident má byť - nezávislý, nadstranícky, ktorý koná podľa presvedčenia a podľa svojho svedomia. Takže preto je samozrejme pretlačený kandidát, ktorý reprezentuje úplne opačne. Spolupráca bude vyzerať tak, že moje nastavenie je, ako je to aj v mojom slogane - spolupráca, pretože ja to nepovažujem za prázdne slovo. Je to v DNA toho, čo prezident má robiť. To znamená zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov. Ja rešpektujem to, ako občania Slovenskej republiky volili v parlamentných voľbách. Tu je legitímna vláda, ale zároveň sa vyhraňujem dnes, pretože vidím veľmi kriticky to, čo robí. Z pohľadu budúcnosti keby som sa prezidentom stal, budem spolupracovať s vládou akoukoľvek vládou všade tam, kde to bude na prospech Slovenskej republiky. Ale zároveň, keďže by som chcel byť prezidentom, ktorý slúži ľuďom a nie politikom, sa vždy zastanem občanov Slovenskej republiky a podľa vlastného presvedčenia budem silným hlasom toho, keď vláda nebude robiť veci, ktoré sú na prospech občanov. To je aj tento príklad. To znamená, že ja sa dnes schovávam za to, že mám opačný názor na trestnú politiku, na to, ako nezodpovedne táto vláda hazarduje so Slovenskom. Pokiaľ ide o naše zahranično-politické postavenie, ako páli mosty k najbližším krajinám, ale toto nie je niečo, čo vychádza akoby z môjho vnútra, že ja potrebujem mať konflikt. Mimochodom, pre občanov Slovenskej republiky by bolo dobré si pripomenúť aj to, že za ostatných desať rokov, teda dva prezidentské mandáty, tu bol konflikt s hlavou štátu. Ale ten konflikt nikdy nevyšiel z prezidentského paláca. To znamená aj ten, kto dnes chce šíriť pokoj a hovorí o tom, že tu bude konflikt, keď vyhrá Korčok je to presne naopak, lebo tento kandidát šíriaci pokoj reprezentuje presne tú politickú silu, ktorá desať ostatných rokov bojovala s prezidentským palácom.

Momentálne práve ten kandidát tak nemôžeme jemu dať možnosť potom na to nejakým spôsobom reagovať. Vy ste tu spomínali, že sa vždy zasiahnete občanov, Ja urobím takú skratku práve aj k pani Zuzane Hlávkovej. Bolo to práve v tom období, kedy ste boli štátnym tajomníkom na ministerstve zahraničných vecí, keď bol ministrom práve pán Lajčák. Upozorňovala na to, že v súvislosti práve s predsedníctvom bola tam jedna agentúra reklamná, ktorá si dávala vraj neprimerané finančné prostriedky do faktúr. Môžeme sa pozrieť spoločne, ako ste vy vlastne na to reagovali, keď sa vás na to pýtali novinári ešte v tom 2016? Takto ste odpovedali pre Denník N.

Nie som odborník na to, či mám tieto veci považovať za transparentné alebo nie. Považujem sa za odborníka na zahraničnú politiku a to, čo robíme, robíme v súlade so zákonom.

Vtedy ste nevedeli teda povedať, že či to považovať treba za transparentné alebo nie. S odstupom času vystupovali by ste možno ráznejšie?

No vecne, až som bol prekvapený, že ako to sedí. Ako si stojím za každým slovom, ktoré som povedal. Zaujímavé tiež je to musím povedať, že v prípade mojej osoby vlastne vy, novinári, to neberte ako výčitku, berte to ako fakt, začínajú vlastne otázky k tejto kauze asi takto - povedia pán Korčok keďže vy nemáte žiadnu kauzu, tak sa vás budeme pýtať na túto kauzu, ktorá nie je mojou. Ale v poriadku. Chcem spätne povedať, že ak by sa niečo malo robiť inak, tak by to boli dve veci a to chcem povedať teda aj za seba. Po prvé, keď povedal predseda vlády vtedy, že je to útok na predsedníctvo a sú to slovenské prostitútky, to znamená novinári. Myslím si spätne, že som sa mal ozvať. To beriem na seba. A rovnako, pokiaľ ide o organizáciu predsedníctva, kde len zopakujem, že rozhodnutie, že to bude robiť táto agentúra, išlo kompletne mimo mňa. Dozvedel som sa to následne. Čiže ja nenesiem faktickú zodpovednosť za rozhodovanie o tom, ale myslím si, že dovnútra sa mohlo. Dovnútra ministerstva sa mohlo urobiť viac v komunikácii a vysvetliť, prečo to ide takýmto spôsobom alebo prečo nie. Ale faktom je, že som nevnímal seba, že mám takto dovnútra vysvetľovať, pretože to bolo rozhodnutie ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka.

Ja som preto ani nepovedala, že je to nejakým spôsobom vaša kauza. Ide skôr o to, že či ste sa nemali viacej zastať niekoho takéhoto. Až potom neskôr začali vznikať aj rôzne úrady. Práve na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Vy často sa zastávate slabších. Často to hovoríte napríklad aj v súvislosti s Ukrajinou, že kde je teda vaše smerovanie. Práve z tohto plynula tá otázka, že či ste nemali vyjadriť väčšiu podporu práve zamestnankyni.

Ešte raz hovorím, že tam vzniklo viacero nedorozumení, ktoré vznikali, ale z rozhodnutia, ktoré ktoré nebolo mojím rozhodnutím. Poznáte ma, že som človek, ktorý nemá problém si sebakriticky uznať tak, ako som to urobil aj v prvom prípade. Takže tu za týmto si za týmto si stojím. A pokiaľ budú k tomu ďalšie otázky, osem rokov po tejto kauze, teda jediné, na ktorú sa ma pýtajú, ale ktorá mojou kauzou nie je, tak ja to budem trpezlivo vysvetľovať.

To je práve niečo, čo by mal robiť politik, postaviť sa práve pred ľudia a vysvetľovať.

Prepáčte že vám skočím do reči - vtedy, keď za kauzu zodpovedá. Ja len ešte raz. Ale ja som šéfom tohto rezortu nebol ja.

Poďme sa ešte ale vrátiť k práve, k tým vzťahom s vládou, poprípade s parlamentom. Vy ste teda povedali, že ten konflikt nevzniká na strane prezidentského paláca, vzniká teda inde. Napriek tomu je dosť do veľkej miery isté, alebo môže byť, že práve ďalšie roky ešte bude tu táto vládna koalícia. Kde sú teda tie vaše červené čiary? A zároveň, keď sa pozrieme na tie kompetencie prezidenta, sú podľa vás momentálne dostatočné?

Vždy sa dá rozprávať o tom, že či by prezident nemal mať silnejšie kompetencie vzhľadom na to, že dostáva mandát od občanov v priamej voľbe. Tu ja vidím istú diskrepanciu, ale nepôjdem teraz do tých úvah, čo by sa kde mohlo zmeniť, lebo to jednoducho nie je na stole a nie je to ani reálne. A preto chcem povedať hneď prvú vec, že kompetencie tak ako sú napísané pre prezidenta ako má v popise práce, sú podľa môjho názoru v poriadku. Určite by som ich využíval, všetky tieto kompetencie. Chcel by som byť prezidentom aktívnym a všade tam, kde by napríklad prezident mal pochybnosť o tom, že či schválený zákon je v súlade s ústavou, tak by som túto kompetenciu využil. Rovnako by som, určite by som nebol prezidentom, ktorý je poštárom. To znamená čokoľvek príde od vlády na stôl, napríklad v oblasti menovania, menovacích právomocí premiéra. Lebo napríklad v systéme justície má prezident veľké právomoci, tak tieto kompetencie by som využíval a červené čiary, ústavnosť, právny štát a to, čo slúži krajine ako celku. Prezident sa musí pozerať na krajinu ako celok. Sú tu vlády, ktoré sú legitímne zvolené, ale myslím si, že prezident je ten, ktorý musí naozaj na prvom mieste dbať na záujem občanov a teda štátu ako celku. Toto by bol určite môj prístup.

V tejto chvíli naozaj tie kompetencie to vyzerá, že sa meniť nebudú, lebo na to nie je teda 90tka, ktorá by dokázala zasiahnuť až do ústavných právomocí. Napriek tomu prezident má pomerne veľké možnosti. Aj v prípade zahraničnej reprezentácie môže zastupovať Slovensko na rôznych summitoch. Zároveň do istej miery má právo aj ratifikovať niektoré medzinárodné zmluvy. Budete využívať aj tieto možnosti naplno? Poprípade, že či budete chcieť ísť vy, keby ste boli prezidentom skôr na nejaké medzinárodné stretnutie, alebo by ste tam nechali stále chodiť predsedu vlády.

Predovšetkým by som naplno využíval to, čo hovorí ústava o prezidentskej kompetencii. To znamená, že prezident reprezentuje krajinu navonok. Jednak vychádzam aj z tohto prostredia, keď som celý život obhajoval záujem Slovenskej republiky v zahraničí, čiže je mi to blízke a tu by som ale chcel to predovšetkým využiť na prospech občanov. Chcel by som byť prezident, ktorý v zahraničí nebude len ceremoniálny. Nebude len ten, ktorého budete vidieť po červenom koberci, ale prezident, ktorý domov donesie napríklad prácu. Lebo si myslím, že mám veľkú skúsenosť v tom, že ako otvárať dvere pre našich podnikateľov a nemusia to byť len naozaj podnikatelia. Môžu to byť regióny, ktoré sa dajú zobrať na palubu lietadla a ísť do sveta a ukázať projekty, čo chcete urobiť na východe Slovenska v zahraničí. V zahraničí by som rovnako chcel viac ako ktokoľvek doteraz odprezentovať našu krajinu cez kultúru a umenie. Pretože, opäť moja skúsenosť, ak chceme byť vo svete zapamätateľní ako kultúrna krajina, ktorá patrí do Európy, ktorá je súčasťou európskeho kultúrneho dedičstva, tak to je práve cez kultúru a umenie. Čiže chápete aj tieto kompetencie v oblasti zahraničnej politiky to nie je len ceremoniálna záležitosť. Všetko by malo byť na prospech krajiny a na prospech občanov. Ani sa ma na to nepýtajte, ale ja vám to poviem. Ale v súvislosti so zahraničnou politikou. Samozrejme, že ja by som chcel uspieť aj v tejto prezidentskej kampani. Tým, čo reprezentujem z hľadiska toho, že kde Slovensko patrí, kde je miesto Slovenska, kde je perspektíva našej krajiny pre prosperitu, pre občanov? Kde je bezpečnosť? Ako zabezpečíme obranu? Chápete, že tu nebude?

Ako by ste to zabezpečiť teda vy? Poslednú dobu sa dosť často spomína práve politika na všetkých štyri svetové strany s tým, že tá štvrtá svetová strana je obmedzená zväčša na to Rusko. Ako to vy teda vnímate? Kde je teda to miesto?

Vnímam to tak, že politika na štyri svetové strany je úplne v poriadku, akurát treba vedieť sever. To znamená, že Slovensko niekde patrí. To znamená, že to, čo chcete naplniť pre záujem občanov Slovenskej republiky, pre bezpečnosť, pre prosperitu, položme si spoločne otázku - s kým to urobíme? Kto sú naši spojenci? Tu ja vyčítam v súčasnosti to nastavenie, ktoré sa tvári na všetky štyri svetové strany, ale vytvára sa tu dojem, ako keby tá najväčšia hrozba pre Slovensko prichádzala zo Západu. Veď tu sa ide kompletne otočiť celý kompas a vytvára sa obraz, ako keby tie najväčšie hrozby neprichádzali z východu, to znamená od štátu, ktorý napadol nášho suseda, ale niekde zo západu. Chápete, toto hrozí, nielen to, že pálime mosty k Českej republike, k Poľsku a k ďalším krajinám, ale tu sa naozaj chce vytvoriť obraz toho, že Slovensko môže byť niekde uprostred. To je hazard, to je nebezpečná záležitosť. A ja o tom otvorene hovorím aj preto, lebo ak by som prezident bol, tak ja by som tento mandát s týmto postavením Slovenska chcel aj aktívne ako prezident Slovenskej republiky presadzovať, toto je moja ponuka. Ja tu nebudem uhýbať v tejto chvíli a nebudem sa tváriť, že naozaj sú, veci sa relativizujú v zahraničnej politike, že ľudia už naozaj nevedia, že či nám hrozí NATO, alebo nám hrozí Ruská federácia. Toto je absolútny hazard. Po 30tich rokoch, odkedy vznikla Slovenská republika.

Čiže viete zagarantovať, že vy ako prezident by ste neboli, čo sa týka zahraničnej politiky niekde na pomedzí a jednoznačne by ste povedali, že Západ je tá oblasť, kde chceme patriť?

Chcel by som, aby slovenskí občania vedeli, lebo ja to totiž aj cítim, keď chodím teraz po Slovensku. Viete, to nie je otázka nejakého nejaká expertná alebo intelektuálov, ktorí sa zabávajú so zahraničnou politikou. Ja to počúvam na východe Slovenska. Ľudia toto vedia rozlíšiť. Vedia, že kde je perspektíva. Vedia, že ak nebudeme mať, ak nebudeme na strane spojencov, ak sa budeme podkladať agresorovi tak, ako to vidíme v tejto chvíli, tak budeme postupne strácať vôbec silu nášho hlasu v zahraničí, lebo viete, o čo ide v diplomacii - aj keď ste malá krajina, ale môžete byť rešpektovaným partnerom. Dnes sa Slovensko vytráca z mapy vlastne diplomatickej, na ktorej sa rozhoduje o osude Slovenska a o osude občanov. Toto si ľudia neželajú. A to nie je tak, že by si to mysleli len niekde novinári, ktorí sú kritickí, ale ja to počúvam, či v Čadci, či v Námestove, či v Košiciach, proste v ďalších mestách Slovenska ľudia vedia, kde patrí ich krajina, len ju už prestaňme zneužívať.

Ja som si dala námahu, že som pozerala, ako jednotliví ľudia reagujú aj na tú vašu kandidatúru. Dosť často tam napríklad vyskakuje práve podľa nich paralela čo sa týka Ukrajiny a toho, čo sa dialo práve v Juhoslávii, viete nejakým spôsobom jednoznačne im adresovať, že nie je to to isté, že vtedy ste boli vlastne pri NATO a dovŕšovala sa vlastne aj našla nejaká spolupráca s touto organizáciou, vstup do nej? Či dokážete povedať im jednoznačne, že to nie je tá istá situácia, že vtedy ste súhlasili s bombardovaním a teraz máte výhrady voči Rusku.

No samozrejme, že to je, že to je deň a noc a je to obrovský rozdiel. Veď si zoberte, že ako vznikla. Ako vlastne došlo k ruskej anexii Krymu? To hádam nebudeme porovnávať so situáciou, kedy dochádzalo k etnickým čistkám.

Ľudia to porovnávajú.

Ja viem, že to porovnávajú, ale ja to chcem vysvetliť. Jednoducho to sú neporovnateľné veci. Keď si zoberiete, že k tomuto vojenskému zásahu a neskôr aj k vyhláseniu nezávislosti Kosova, o ktorom chcem tiež mimochodom povedať, že aj to je prejav slovenskej suverénnej politiky, za ktorou ja stojím, že si zoberte, že Slovenská republika dodnes Kosovo neuznala. Takže to toto je tiež niečo, za čím si ja stojím. Ale to podstatné je ešte raz, že aj nezávislosť Kosova, ktorú neuznávame a aj samotný vojenský zásah NATO vtedy v roku 1999, tomu predchádzali úplne iné veci. Ja som si nevšimol, že by Ukrajina ohrozovala Ruskú federáciu. Ja som si nevšimol, aby takto bola zorganizovaná anexia, aby takýmto spôsobom boli prepísané hranice násilím, ako to urobila Ruská federácia voči Ukrajine. Medzitým sú dva svety a každý, kto tvrdí, že to tak nie je, opäť len zavádza občanov Slovenskej republiky.

Čiže vysvetľujete jednoznačne, že žiadna paralela tam nie je a nie je to zmena vášho postoja?

Absolútne žiadna paralela to nie je.

Ešte posledná otázočka máme poslednú minútu, dá sa úplne diplomaticky momentálne odignorovať Rusko?

No Rusko, v princípe nikto ho neignoruje. Rusko robí všetko preto, aby ho ignoroval celý zvyšok demokratického sveta, pretože zabíja nevinných ľudí. Ja chcem aj tu povedať, že nič viac si neželám ako mier. Ale kľúčová je podoba toho mieru. Či to je mier, ktorý bude založený na kapitulácii. A ja vám chcem povedať, keď mier sme tu mali aj v roku 2014 po anexii Krymu. A čo nasledovalo? Obrovská vojna. Vtedy už nenasledovalo to v 2022, že si Ruská federácia ide brať Donbas alebo jednotlivé časti ruského územia. Už si chcú zobrať celú Ukrajinu. Takže mier si želám aj ja. Nič si neželám naozaj viac, ale nemôžeme dotlačiť Ukrajincov do takého mieru, o ktorom oni sami nerozhodnú. O jej podobe a predovšetkým dávať pozor na to, lebo v histórii je strašne veľa paralel, keď ľudia takto mávali mierovými zmluvami a nakoniec z toho vznikol veľký požiar.