11°
Bratislava
Štúdio 24: Ako sa žije pri Černobyle?
Štúdio 24: Ako sa žije pri Černobyle?
Máte vypnuté reklamy
Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.
KYJEV / Iba niekoľko hodín delilo pred 40 rokmi ľudstvo od najväčšej jadrovej havárie v histórii. Experiment v černobyľskej elektrárni sa skončil katastrofou, z jej okolia časom evakuovali desaťtisíce ľudí. Po rokoch sa však do černobyľskej zóny vrátili niektorí pôvodní obyvatelia - a práve s nimi sa stretáva aj Andrej Pastorek, člen Slovenskej nukleárnej spoločnosti a dobrovoľník pomáhajúci v tejto zóne. Spolu s našou reportérkou Katarínou Kleknerovou sa nachádzajú v Kyjeve a sú na ceste do Černobyľu. Rozprávala sa s nimi moderátorka JOJ 24 Hana Zavřelová Gallová.
Jadrová havária v Černobyle
Kto žije v černobyľskej oblasti?
Katastrofa prinútila desaťtisíce ľudí opustiť svoje domovy, no nie všetci odišli natrvalo. Dnes v uzavretej zóne stále žije posledných 23 pôvodných obyvateľov – takzvané černobyľské babušky.
Práve s nimi sa pravidelne stretáva dobrovoľník a člen Slovenskej nukleárnej spoločnosti Andrej Pastorek, ktorý do oblasti vozí humanitárnu pomoc. V rozhovore s reportérkou Katarínou Kleknerovou priblížil ich každodenný život aj najväčšie obavy.
"Na začiatku to bol strach možno z radiácie, predsa len je to niečo, čo my ako ľudia nevidíme, nepočujeme, necítime. Až potom prišla tá nešťastná vojna a tá dnes predstavuje oveľa väčšie riziko,“ uviedol Pastorek. Černobyľská zóna je totiž aj dnes strategickým miestom. "Černobyľ je stále jadrové zariadenie, takže predstavuje možno nejaký cieľ pre nepriateľa,“ pripomenul. "Ponad černobyľskú zónu vedú trajektórie rakiet a dronov, ktoré tam každý deň lietajú," dodal.
Odkázané na pomoc zvonku
Kým v minulosti fungovalo v oblasti aspoň základné zásobovanie, vojna situáciu výrazne skomplikovala. "Za mierového stavu fungoval v Černobyle v meste priamo malý obchodík. Takisto malé nákladné auto rozvážalo týmto babuškám raz do mesiaca potraviny,“ priblížil Pastorek. Dnes sú však babušky odkázané najmä na pomoc rodiny či dobrovoľníkov.
"Babušky sú odkázané jednak na svoje rodiny, ktoré ich občas navštevujú a potom im pomáhajú dokonca napríklad aj zamestnanci zóny, policajti alebo silové zložky,“ povedal. Význam tejto pomoci si uvedomuje čoraz viac. "Pomáhajú im takisto ľudia, ako napríklad aj ja. Vozím tam humanitárnu pomoc a už sa mi ako keby potvrdilo, že je to veľmi dôležité, pretože viackrát už som počul od babušiek niečo na spôsob, že nebyť mňa a mne podobných, tak by už možno ani nežili,“ priznal.
Archívne fotografie Černobyľ, Pripiať
Ticho, ktoré má dve tváre
Pastorek navštívil černobyľskú zónu už viac ako tridsaťkrát. Opisuje ju ako úplne iný svet. "Černobyľská zóna je ako keby štát v štáte alebo iný svet. Jednoducho, keď vojdete do černobyľskej zóny, ocitnete sa v uzavretej, prísne stráženej zóne,“ vysvetlil. "Jednak je zamorená rádioaktívnymi izotopmi, jednak je tam hrozba aj kvôli súčasnej vojne, že táto zóna je zamínovaná. Nikto presne nevie, kde tie míny sú, takže je veľmi nebezpečné sa tam pohybovať," dodal.
Napriek tomu má toto miesto aj zvláštny pokoj. "Vy keď vojdete do černobyľskej zóny, tak človek je zrazu v úplnom tichu. Je tam absolútny pokoj, pretože je tam len minimum nejakého ruchu,“ prezradil a dodal: "Takže paradoxne v černobyľskej zóne je veľmi čistý vzduch." Pastorek spomenul aj osobnú skúsenosť: "Minimálne dvakrát som tam prišiel s hroznou nádchou a odchádzal som s prázdnym nosom.“
Najväčším nepriateľom je samota
Zo všetkých problémov, ktorým babušky čelia, je podľa Pastoreka najťažšia samota. "Je to také odlúčenie od sveta, predsa len žijú v uzavretej zóne. Častokrát sa stáva, že samotná babuška žije jedna v celej obci a ďalšia od nej nejaká jej známa žije 20 kilometrov ďalej,“ vysvetlil.
Kontakt s inými ľuďmi je preto vzácny. "Stretávajú sa možno niekoľkokrát do mesiaca alebo párkrát za pol roka, takže je to aj také ako keby psychologické odlúčenie, že sa nemá ani s kým porozprávať, nemá sa komu možno vyplakať,“ skonštatoval.
Práve preto majú návštevy dobrovoľníkov často väčší význam než samotná pomoc. "Prišli sme po dlhej dobe k babuške a ona bola viac rada za to, že sme tam fyzicky, že sa má s kým porozprávať, než za to, že sme im priniesli nejaké potraviny,“ priblížil. Aj reportérka Katarína Kleknerová túto skúsenosť potvrdzuje. Staré ženy podľa nej najviac ocenili obyčajný ľudský kontakt – rozhovor, prítomnosť, záujem.
SLEDUJTE JADROVÝ ŠPECIÁL: ČERNOBYĽ V NEDEĽU O 11.50 h NA JOJ 24!
Celý rozhovor si môžete pozrieť vo videu.
