Trauma sa nedá premlčať - rozhovor s Lenkou Ježovou o sexuálnom násilí

BRATISLAVA / Poslanci vládnej koalície schválili novelu trestného zákona, jednou z veľkých zmien je skrátenie doby premlčania pri znásilnení. Doteraz to bolo 20 rokov, po novom by táto lehota mala byť iba 10 rokov. Na túto zmenu reagovala na sociálnej sieti aj naša kolegyňa Lenka Ježová, ktorá patrí medzi mnohé ženy i mužov na Slovensku, ktorí na vlastnej koži zažili násilie. Lenka o tom bola schopná povedať aj svojím najbližším až niekoľko rokov po traumatizujúcej skúsenosti. Na túto mimoriadne osobnú a citlivú tému sa s ňou rozprávala reportérka JOJ 24 Veronika Homolová Tóthová.

Leni, ty si napísala veľmi priamo čo sa stalo: zažila si znásilnenie od svojho vtedajšieho partnera.

Áno, naozaj som to zažila a bolo to veľmi ťažké ísť s tým von. Ale povedala som si, že ženy by nemali mlčať a tak som našla nejako tú silu v sebe, aby som sa o to podelila. Hlavne ma motivovalo to, čo sa udialo v parlamente. Boli to hlavne slová jedného z poslancov, ktoré boli naozaj necitlivé, zbavené empatie. Aj tým mojím hlasom som chcela povedať, že naozaj to nie je také jednoduché pre nás, ako si poslanci možno myslia.

On vlastne povedal, že “žena si iste všimne, že je znásilnená”, čiže nepotrebuje 20 rokov na to, aby to začala riešiť. Povedal, že oni tú dobu premlčania skracujú práve preto, aby tým ženám “pomohli”, resp. aby ich motivovali k tomu, aby takéto činy nahlásili. Máš pocit, že je to také jednoduché?

Motivovať ženy je síce veľmi šľachetné, aby išli nahlásiť trestný čin, len neviem, či zrovna urobiť tlak na ženu, ktorá už cíti ten tlak pod tým, čo sa stalo, je práve cesta. Lebo áno, žena si všimne, že je znásilnená, to samozrejme nepovieme, že nie, pokiaľ to nie je v spánku. Ale žena si zároveň všimne aj to, že – v mojom prípade – je to partner. Žena si všimne aj to, že spoločnosť je nastavená na to, že “vo vzťahu predsa nemôže byť znásilnená”. Žena si všimne aj to, že keď ide na políciu, častokrát ju tam úplne rozoberú na kosť. Pretože tam sa ťa budú pýtať také veci, v akej polohe to bolo, čo sa dialo a musíš to vlastne všetko dokonale popísať. Je to ponižujúce. Čiže aj toto si žena všimne. A to je práve tá vec, ktorú si ako keby tí politici často neuvedomujú, že za týmito vecami sú skutočné príbehy, skutočné emócie tých ľudí. Naozaj to nie je jednoduché, prosto ísť a udať si toho partnera. Ja si to naozaj neviem osobne predstaviť, že by som si dokázala udať partnera, lebo to bol človek, ku ktorému som mala city. Naozaj ty sa aj zamýšľaš, či máš vôbec právo cítiť to, čo cítiš. Ty sa naozaj zamýšľaš nad tým, že môžem vôbec ja vo vzťahu povedať: nie? Toto všetko máš proste v hlave a nevieš sa toho zbaviť.

Keď sa to stalo, vedela si to hneď pomenovať, že to vlastne bolo sexuálne násilie, že to bolo znásilnenie?

V mojom prípade som to vedela veľmi rýchlo pomenovať a veľmi rýchlo som to pomenovala aj pred tým svojím partnerom. Ja som mu povedala, že to, čo mi urobil, nebolo v poriadku, bolo to znásilnenie a jeho reakcia na to bola, že: však si sa nakoniec prestala brániť, tak aké znásilnenie? A naozaj musím povedať, že právne má pravdu. Pretože naša legislatíva je nastavená tak, že pokiaľ nekladieš aktívny odpor celú dobu, nie je to znásilnenie.

Mnohí ľudia prežijú takúto traumu práve takým spôsobom, že sa buď vôbec nebránia, yostanú paralyzovaní, alebo v istom okamihu sa prestanú brániť a nie je to vedomé rozhodnutie. Je to proste mód prežitia pre to telo.

Ono to bolo naozaj tak, že ja som chcela odísť z tej miestnosti, zdrapol ma, hodil ma smerom ku komode, nevedela som sa pohnúť, prosila som, nech prestane, on neprestal. Potom, keď sa mi spustili slzy, tak som sa už prestala brániť, aby som to mala čím skôr z krku.

Hovorila si, že si nenahlásila na políciu, čo sa ti stalo. Riešila si v sebe, či to urobíš, alebo to bolo automatické, že nie, lebo ti napadlo, že čo všetko ťa bude čakať?

Ja som ten typ človeka, ktorý je overthinker, naozaj sa zamýšľam nad všetkými týmito vecami a do toho ešte vstúpilo to, že som chvíľku rozmýšľala, že to je taká moja vnútorná osobná hanba, že som to dopustila. Že čo ak si za to naozaj môžem sama? Či som mala urobiť to, ono. Či by som sa dokázala z toho dostať, či som nemala urobiť viac preto, aby sa to nestalo. Či naozaj to moje nie bolo dostatočné. Keď som si to prehrala v hlave, veľmi veľakrát odvtedy, naozaj môžem povedať, že nemala som čo viac urobiť. Aj toto všetko je dôvod, prečo som to ja riešila tým, že som z toho vzťahu odišla a nechala som to vlastne nejakým spôsobom za sebou. Zároveň som vedela, že tá legislatíva je taká, že v živote by to nikam neviedlo. Bolo by to len o tom, že ďalšiemu človeku v čase, keď som ešte najviac zraniteľná, by som musela povedať, čo sa stalo. Aj zo skúseností mojich blízkych ľudí viem, že niekedy tí policajti sa snažili moje známe dotlačiť do toho, že však to nič také strašné nebolo. Toto bola presne tá prax. Teraz už sú troška citlivejší tí policajti k tomu, pretože už sa trošku viac o týchto veciach rozpráva, už sa zmenil aj spôsob tej výpovede. Vtedy, keď sa to stalo mne, by som musela vypovedať v tom čase minimálne 3-4krát. Mala by som tam celé obecenstvo, zteraz je to už len jedna kamera, jeden policajt. A stačí to iba raz povedať. Vtedy nie.

Mala by tam byť policajtka, ale vieme, že personálne obsadenie nie je také, že to všade tak vyjde. Keď nad tým rozmýšľaš spätne, respektíve, keď si to v sebe riešila, cítila si to, že ten štát je nastavený tak, že ťa vie ochrániť? Vie ťa sprevádzať tým, aby si dosiahla spravodlivosť?

Nie. Absolútne nie. Necítila som, že by som bola v práve, napriek tomu, že som bola ja tá, ktorej sa niečo stalo. Nebola by som v práve. Žijeme naozaj v spoločnosti, kde ti ľudia povedia, že vo vzťahu sa znásilniť nedá.

Čo si cítila, keď v parlamente prešlo aj to skrátenie premlčacej doby?

Ono to nebolo až tak o tom skrátení, skôr o tom, akým spôsobom tí politici k tomu pristupovali, ako sa vyjadrovali k veciam, o ktorých naozaj nič nevedia. Nemôže človek povedať tak úplne jednoznačne, že ukrátiť ženu o to, kedy to má v sebe spracovať, povedať jej, že to musíš spracovať do desiatich rokov a musíš ísť s tým na políciu, je motivácia. To mi prišlo dosť cynické. Práve toto ma zdvihlo zo stoličky, preto som si povedala, že sa k tomu môžem vyjadriť, hlavne preto, že som niečo také zažila.

Koľko ti trvalo, kým si o tom niekomu povedala?

Roky. Trvalo to roky. Lebo ja som sa naozaj hanbila. Považovala som to za vlastné zlyhanie, že takéto niečo sa mi stalo.

Vyhľadala si nejakú psychologickú pomoc?

S tými psychológmi je to dosť problematické, keď tam človek zavolá, tak ti povedia, že majú termín o 3-4 mesiace. Ja som sa skôr obklopovala ľuďmi blízkymi, aby som to zvládla, aby som nebola sama. A naozaj som urobila rázny rez a už som tomu človeku nikdy nedovolila, aby sa ma chytil.

Máš pocit, že to máš spracované?

To asi nespracuješ nikdy, trauma sa premlčať nedá. Je to len o tom, že som sa s tým zmierila. Viem, že je to niečo, čo sa mi proste stalo. Viem, že budem utekať, nejakým spôsobom, aspoň dúfam, že budem utekať, keď sa mi niečo podobné stane nabudúce, i keď úfam, že sa mi to už nestane. Ale nie je to o tom, že to dokážeš spracovať. Dokážeš s tým fungovať. Dokážeš sa nejakým spôsobom nakopnúť, aby ťa to nelimitovalo. Môžem si povedať, že som aspoň tak silná, že ma to v bežnom živote už nelimituje. V tom partnerskom áno, to nemôžem povedať, že nie, pretože tá dôvera voči mužom je poslabšia z mojej strany. Odvtedy ťažko reagujem, keď cítim tlak partnerský, dostanem úzkostný atak. Takže sú traumy, ktoré to vo mne zanechalo, ale našťastie v bežnom živote viem fungovať. Len stále to niekde vzdau v tej hlave máš.

Keď si písala tvoj príbeh, teda časť svojho príbehu, tú traumu, čakala si, že sa ozvú aj novinári a že budú chcieť o tom s tebou hovoriť?

Do istej miery s tým človek musí rátať. Som predsa len človek z verejného života. Bohužiaľ aj verejnosť má rada senzácie, aj negatívne správy často. Bolo zrejmé, že si to ľudia všimnú. Otázka je, akým spôsobom sa k tomu tí novinári postavia, ako vedia podať aj takúto citlivú tému. Môžem povedať, že bulvár je v tomto menej citlivý. Horšie sú ale skôr tie reakcie čitateľov. To je niečo, čo mi je najviac ľúto, že moji rodičia to čítajú. A ťažko sa od toho človek dokáže odosobniť, keď ide o jeho dieťa.

To chápem, že musí byť veľmi ťažké. Hovorila si, že tvoja motivácia bola, že ťa pobúrilo, že niekto dokáže o takej citlivej veci rozhodnúť šmahom ruky bez toho, aby možno zvážil, čo to vlastne pre tých ľudí znamená. To skrátenie premlčacej doby ani nie je problém v tom, že by sa teraz znásilnenia nevyšetrovali, alebo nenahlasovali. Iste sú aj ženy, ktoré to zvládnu hneď, alebo teda do tých 10 rokov, ale je to skôr signál, že my vám určíme, kedy to máte zvládnuť.

Presne, ako hovoríš. Politici majú právo, sú volení demokraticky, majú právo schváliť čokoľvek, keď majú na to počty, môžu všetko urobiť takýmto spôsobom. Ale majú zodpovednosť aj za to, ako to odkomunikujú. Podľa mňa ľahostajnosť nie je cesta. Politik – a je jedno, z ktorej strany – jeho slovník preberá aj jeho volič. Keď oni sa vyjadrujú takto necitlivo, aj ich volič sa bude vyjadrovať necitlivo. Oni budú zľahčovať niečo a bude to zľahčovať aj ich volič. A to je to nebezpečné, že sme ako keby zabudli na zodpovednosť aj takú morálnu a etickú, ktorú majú politici. Určite aj tie premlčacie lehoty majú nejaký zmysel. Samozrejme, ten systém je zahltený už aj beztak. Máme istý počet policajtov, prokurátorov a sudcov a asi je ťažšie niečo vyšetriť po 18-20 rokoch. Ale môžeme si zvoliť to, ako to odkomunikujeme.

Dlhodobo je na Slovensku problém s tým, aby ženy nahlasovali takéto násilie. Výskumy hovoria o 10-11 percentách z celkového počtu, kedy ženy príde na políciu. Štatistiky z roku 2021 hovoria, že na Slovensku bolo nahlásených 93 znásilnení. V Českej republike, ktorá je populačne dvakrát taká veľká, to už bolo 776 prípadov. V Rakúsku 1895 prípadov. A v Rumunsku, napríklad, to bolo 899 prípadov. Všetky tieto krajiny majú medzi znásilnenými aj pomer žien a mužov. Mužov je ovbeľa menej, ale majú to. Slovensko napríklad nemá za rok 2021 evidovaného ani jedného znásilneného muža.

Slovensko ani nemôže mať evidovaného znásilneného muža, kvôli našej legislatíve. Muž sa na Slovensku znásilniť technicky nedá. Práve tu je tiež úloha tých politikov, aby sa pozreli na to a možno nejakým spôsobom vynovili paragraf týkajúci sa znásilnenia. Ja ti poviem tak, keď som ja s tým išla von, mne sa ozvalo aj množstvo mužov, že to zažili. Že by v živote nemali odvahu to povedať. Istá vec je, ako tú hanbu vníma tá žena. Vníma to tak, že je špinavá, tak emočne. Chlap už do toho ide, že ten posmech. Keď aj nejaký muž ide niečo takéto povedať, je tam posmech od iných mužov. Viem si predstaviť, že ten človek nechce ísť policajtovi povedať, že tá moja malá, útla partnerka ma znásilnila. Ale čo má ten chlap urobiť? Silou sa brániť proti tej žene? Ublížiť jej? Je to zložité, ťažké. Práve preto o takýchto veciach by mali rozhodovať odborníci. Mali by byť poradný hlas. Psychológ, nejaké krízové centrum, ktoré pracuje s týmito ľuďmi, dokáže im ukázať tú inú oblasť toho, prečo je niečo dôležité, prečo je dôležité pracovať s tými ľuďmi. Prečo nejaká konkrétna premlčacia lehota má alebo nemá zmysel. Toto sú tie veci, ktoré niekedy v parlamente – keďže skrátené legislatívne konania sú ešte od minulej garnitúry veľkým hitom – znemožňujú to, aby tie zákony prechádzali odbornou diskusiou a vychytali by sa niektoré muchy. Na konci dňa je to vždy politické rozhodnutie, ale aspoň je tam táto jedna časť, ktorá môže pomôcť.

Jedna vec je spôsob, akým to vyšetrovanie prebieha, to musí byť vždy nepríjemné, aj keď rozumieme tomu, prečo sa tí policajti na tie veci pýtajú, na druhej strane je verejnosť, spoločnosť. Ako s ana tú ženu, prípadne muža, ktorý teda u nás nemôže byť znásilnený, lebo je to sexuálny útok, sexuálne násilie, ako sa na tých ľudí pozeráme.

Môžeš si prečítať v tých komentároch: chce byť zaujímavá, si to určite vymyslela, predsa neexistuje takéto znásilnenie, čo ju schmatol s nožom pod krkom? Čiže áno, časť verejnosti sa na to pozerá týmto spôsobom. Ale musím povedať, že časť verejnosti, ktorá sa snažila so mnou spojiť po tomto, je mi vďačná, že o týchto témach hovorím. Lebo naozaj nebolo to nič príjemné ísť s tým von. Nebolo príjemné sa takto obnažiť, ale tí ľudia sú radi, že otvárame aj takéto témy. Že kto už má otvárať takéto témy, keď nie my, ktorí sme možno viac na očiach. Lebo náš hlas je viac počuť, ako možno hlas nejakej pani, ktorá pracuje za pokladňou, alebo ako učiteľka, ako žena v domácnosti, ktorá je odkázaná na muža aj finančne. Neviem si predstaviť, že by o tom vedela rozprávať, je vlastne limitovaná tým mužom, ktorý môže byť násilník.

Ja si vždy vážim, keď niekto, kto prežil traumu, je ochotný si sadnúť pred kameru, pretože ten, kto to nezažil to vníma ako príbeh, ale pre tých, ktorí tú traumu prežili a hovoria o nej, je to znova to miesto a ten čas, kedy sa im to stalo.

Presne tak. Viac-menej sa mi to znova vrátilo. Už som bola v takom nejakom stave, že som to už spracovala-nespracovala, aj áno, aj nie. Ale teraz, keď o tom človek rozpráva, tak sa mu to emočne dokáže vrátiť. Ale v zásade som rada, že som o tom povedala a že možno aj iné ženy to môže nejakým spôsobom motivovať, aby sa nebáli. Aby hlavne vedeli, že ony neurobili nič zlé. Nie je hanba, čo sa im stalo. A aby vedeli, že nie znamená nie.

Nie je to rozhodne ich hanba.

Nie je to ich hanba.

Ty si veľmi empaticky povedala, že rozumieš aj tým premlčacím dobám, aj keď agentúra ISPOS, ktorá robila takýto prieskum v Česke republike, otázky boli ohľadne premlčania vraždy a znásilnenia, v prípade vraždy až štyria z piatich boli proti tomu, aby existovala premlčacia doba a pri znásilnení to boli trištvrtiny ľudí. Nemali by byť pri takýchto vážnych trestných činoch brutálnych, ktoré ovplyvnia celý zvyšok života, fyzicky ale aj psychicky – aj ty vravíš, že doteraz to riešiš v ďalších partnerských vzťahoch – nemali by sme porozmýšľať, či vôbec nejaké premlčacie doby pri týchto vážnych trestných činoch majú byť?

Je to najlepšia otázka na nejakého psychológa. Ten rozumie a vie povedať, či sa dá nejaká trauma spracovať za 5-6-10 rokov. Ja si osobne myslím, že traumu nespracuješ nikdy.

Lenka, ďakujem ti veľmi pekne, že si našla odvahu o tej svojej traume napísať a hovoriť. Práve pre tých ľudí, ktorí ju tiež prežili a mnohí ju musia celý život tajiť. Je to veľmi dôležité. Chceli by sme povedať pre tých, ktorí si podobnou traumou prešli, že je veľmi dôležité to psychologické riešenie pomoci a našťastie nikdy nie je premlčané. Je niekoľko liniek a organizácií, ktoré vám dokážu pomôcť. Napríklad linka dôvery Nezábudka, ktorá má telefónne číslo 0800 800 566, alebo národná bezplatná non-stop linka pre ženy zažívajúce násilie, 0800 212 212.

Ďakujem, že si prišla.

Ďakujem aj za to, ako si viedla rozhovor.